Kníh s tematikou druhej svetovej vojny jestvuje mnoho. Koncentračné tábory, pamäti preživších, partizáni, stratená generácia.
Bieloruská novinárka a spisovateľka, laureátka Nobelovej ceny, píše o vojne inak. Píše o pocitoch, strachu, odvahe desiatok žien, ktoré sa jej zverili. O obyčajných mladých ženách, častokrát ešte deťoch, ktoré chceli bojovať za vlasť, chceli poraziť Hitlera.
Knihu možno nazvať zbierkou rozhovorov. Úprimných, smutných, mrazivých.
„Vy ste spisovateľka. Vymyslite niečo. Niečo pekné. Bez vší a špiny, bez grcaniny... Bez zápachu vodky a krvi... Niečo menej strašné ako život.“
Anastasija Ivanovna Medvedkinová, vojačka, guľometníčka (s.214)
Prostredníctvom autorky sa dozvedáme o tom, ako ženy žili medzi mužmi, ako sa báli sestry jedna o druhú, ako sa vzdali svojho predošlého života, ako o nový život vďaka vojne prišli. Že odchádzali na vojnu ako normálne mladé, zdravé, pekné dievčatá, ktoré sa chceli páčiť, no vrátili sa šedivé a zničené. Autorka nám sprostredkovala vojnu, ako ju vnímali, videli a cítili tieto ženy.
„Nezvyčajný smrad. Neznámy. Videla som... Zhorené sudy s paradajkami, kapustou. Horeli vtáky. Kone... Veľa... Veľa všeličoho čierneho sa povaľovalo na cestách. Na taký smrad sa nedalo privyknúť... Vtedy som si uvedomila, že horieť môže všetko, dokonca aj krv... (s. 143)
A po vojne si bolo potrebné na všetko znovu zvyknúť. Naučiť sa správať ako človek, ktorý nezabíja a nedíva sa denne na mnohých mŕtvych, zranených, vojakov bez končatín. Znovu si navyknúť na civilné oblečenie, topánky, na city. Na to, čo bolo pred vojnou úplne prirodzené.
„Päť rokov som si neobliekla civilné šaty. Zabudla som, ako sa šijú. Že sú na nich nejaké vytočenia, výstrihy. ... Kúpila som si topánky na vysokom podpätku, chodím v nich po izbe, zobúvam sa. Odkladám ich do kúta, rozmýšľam: ,Nikdy sa nenaučím chodiť v topánkach´.“
Marija Selivestrovna Božoková, zdravotná sestra (s. 243)
„Naučila som sa strieľať, hádzať granáty... Klásť míny. Poskytovať prvú pomoc... Ale za štyri roky... Cez vojnu som zabudla všetky gramatické pravidlá. Všetko, čo sme sa v škole učili.“
Tamara Ustinovna Vorobejkovová, bojovníčka v nepriateľskom tyle (s. 308)
Kým som nečítala túto knihu, priznávam, že mi vôbec nenapadlo zaoberať sa ľuďmi, ktorí neboli akosi v prvej línii. Nenapadlo mi uvažovať o práčkach, kuchárkach, pekárkach, poštárkach. Skrátka sa o nich nehovorí.
„... Všetko obnosené, zavšivavené. Biele plášte, maskovacie, sú celé skrvavené, už neboli biele, ale červené. Čierne od starej krvi. V prvej vode sa nedá prať – je červená alebo čierna... Blúza bez rukáva, diera na hrudi, nohavica jedna, druhá odtrhnutá. V slzách perieme, v slzách žmýkame.“
Marija Stepanovna Detková, vojačka, práčka (s. 176)
Druhá svetová nebola len bojom chlapov – vojakov. Zúčastnilo sa jej i nemálo žien, hoci nie všetky bojovali priamo so zbraňou v ruke.
Na záver použijem autorkine slová:
„Chcem napísať dejiny tejto vojny. Ženské dejiny.“ (s.10)
