A práve zmysel tohto mostu nie len v tom, aby stál nad riekou a spájal jej brehy.
Úvod a záver rozprávania sa odohrávajú v prítomnosti a ohraničujú jadro príbehu, ktoré sa týka minulosti a ešte dávnejšej minulosti a na jej odkrývaní pracuje Zusak postupne. Autor zvolil ako rozprávača najstaršieho z bratov, za mňa veľmi dobrá voľba. Mne osobne sa tento rozprávač páčil a neveľmi si viem teraz predstaviť, že by sa ním stal napríklad chlapcov otec alebo dokonca samotný Clay.
V knihe je možné vybadať isté prvky, ktoré sú prítomné už v Zlodejke kníh. Zusak zabŕdne nie úplne do témy druhej svetovej vojny a nacistického Nemecka, ako tomu bolo v predošlej knihe, ale do časov po nej, do socialistického Poľska a emigrácie. Vyhradil miesto knihám, tu hlavne Homérovým eposom a Michelangelovmu zlomenému nosu v Kameníkovi, a hudbe, k tej sa dostávame najmä prostredníctvom Pennyinej hre na piano, mamy piatich chlapcov, ženy mnohých mien a dcére Stalinovej sochy. Ďalej sa rozvíja láska medzi mladými ľuďmi a znovu sa stretáme aj so smrťou.
Významnými sa stávajú aj zvieratá. Príbeh sa dotýka dostihových koní a zverinca chlapcov Dunbarových, kde kocúr, pes, holub, zlatá rybka a nakoniec mulica sú nositeľmi mien gréckych hrdinov.
Clayov most je o súrodeneckej láske, o láske rodičov a detí, o zničených a znovuvybudovaných vzťahoch, o priateľstve. O tom, že môžete niekoho zabiť, ale on napriek tomu neumrie. A o tom, že aj štipec na bielizeň môže byť životne dôležitý.
