Nepočul vrčanie motorov áut a autobusov, neozýval sa krik majiteľa neďalekej malej bagetérie, ktorý neustále nadával. Dážď sa mu zdal ako hudba, ktorú ktosi skomponoval len a len pre jeho uši.
Ležal v pyžame zabalený do deky a premýšľal o nej. O dievčati, ktoré sa mu hneď zapáčilo. Samira. Tak sa volala. Tak zvláštne, neobyčajne. A tak aj pôsobila. No jemu sa na nej páčilo úplne všetko. Vlasy, ktorých farbu menila tak často, že to nedokázal ani zrátať, zelené oči orámované čiernou ceruzkou, plné červené pery, oblečenie, ktoré nebolo iné ako červené, biele alebo čierne. Ale čo sa mu páčilo úplne najviac? Nesmiala sa mu. Okamžite pochopila, že je iný.
Madam, u ktorej býval, vravela, že sa nemá dávať s nikým do reči a že by bolo najlepšie, aby sa medzi ľuďmi ani neukazoval. Povedala mu to hneď v prvý deň, keď ho sem priviezli. Nepýtal sa nič, jednoducho nikam nechodil. Ale nebol nešťastný. V dome bol spokojný, bolo tam veľa miesta na plyšové hračky, s ktorými veľmi rád trávil čas. Rozprával sa s nimi a ony ho počúvali. Niekedy rozprávali zase ony a on počúval ich. Boli veľmi múdre. Madam nebola síce nadšená, keď sa venoval tejto činnosti, ale nechala ho na pokoji. Asi preto, že nebol celkom normálny. Tak to počul, keď raz prišla návšteva, pán v dlhom plášti, s okuliarmi, strapatý a s nudnou tvárou. Presne tak to povedal.
Nechcel počúvať za dverami či špehovať, ale bol smädný. Mal chuť na kakao. Išiel teda za madam. A vtedy započul tie slová.
„Alexandra, on nie je celkom normálny. Vidíš to sama. Je pomätený. Neviem, či je vhodné, aby si ho tu mala. Ľudia sa boja sem prísť. Tá stará dáma odnaproti sa sťažuje, že ju pozoruje cez okno. Alexandra, nepúšťaj ho vôbec von, ani na dvor.“
Neporozumel tým slovám, bolo ich priveľa. Hoci pánov hlas ešte nestíchol, zaklopal. Bol už veľmi smädný. Madam otvorila a pán zmĺkol.
„Kakao.“ povedal.
Madam vykročila do kuchyne a o chvíľu už mal svoje kakao. Pán sa zberal na odchod.
„Opatruj sa, Alexandra. Keby niečo, zavolaj mi.“ zahľadel sa na neho a zavrtel hlavou, „naozaj neviem. Nie je celkom normálny.“
Vždy, keď ležal na posteli a nič nerobil, myšlienky mu behali od Samiry k madam. Neustále sa mu zjavovali obrazy peknej dievčiny, madam a nudného pána.
Nevedel, aký je deň, nevedel, koľko je hodín, hoci nad dverami viseli obrovské hodiny. Chvíľu ich pozoroval a usmial sa. Bolo zábavné sledovať malú štíhlu ručičku, ktorá stále utekala a nikdy sa neunavila. Zrazu si uvedomil, že nepočuje dážď, a zosmutnel. Ani Samiru už dlho nevidel.
Istý čas u madam už býval, keď prišla prvýkrát. Na pleci mala tašku a v ruke nejaké papiere, ktoré boli počmárané. Vlasy mala vtedy orieškové, na sebe červené nohavice, čierny sveter a čierne čižmy. Bol zaujatý niečím iným, asi plyšákmi, to si teraz už nepamätal, ale jej hlas mu znel kúzelne. Takmer ako dážď. Premohla ho zvedavosť a nakukol spoza zábradlia. Ona zdvihla zrak a usmiala sa na neho.
„Ahoj, ja som Samira. Dúfam, že budeme kamaráti. Ako sa máš?“
Tie slová vyslovila tak krásne, nežne, že ani nechcel veriť, že patria naozaj jemu.
„Máš takmer dažďový hlas.“
„Ďakujem, kamoš.“
„Nevolám sa kamoš. Moje meno je tiež na S. Ja som Simon.“
„Teší ma, Simon. Rada ťa spoznávam.“
Toto bolo ich prvé stretnutie a on vedel, že určite nie posledné. Samira sa začala o neho starať, hrala sa s ním, pomáhala mu. Jedine v jej prítomnosti dokázal vysloviť súvislú vetu. Madam vídaval zriedka, ale nevadilo mu to. Samira bola lepšia. Mal pocit, že je len jeho a on patrí iba jej.
Chodievali spolu von, nielen na dvor. Držala ho vždy za ruku a viedla ho. Už sa mu nikto nesmial, ako vtedy, keď bol ešte malý. Keď začal chodiť niekam, čo madam nazvala školou. Madam nebola jeho mamou, ale on si to neuvedomoval. Povedali mu, že je to madam, tak je to madam. Keby vnímal čas, bol by býval povedal, že keď mal šesť rokov, tak sa mu deti smiali. Keby vnímal čas, bol by vedel, že dvanásť rokov nebol medzi ľuďmi v normálnej spoločnosti.
Spomínal si na jeden deň. Vôbec netušil, kedy to bolo, či pred rokom alebo pred mesiacom, ale mal pocit, že sa to udialo strašne dávno. Ten deň bol krásny, ale Samira sa odvtedy neukázala.
Ten deň začal ako každý iný. Ráno vstal a usmial sa na slnko. Slnko bolo také žlté a jasné. To si pamätal. Potom prišla do jeho izby Samira. Niesla podnos s raňajkami. Medzi tanierom so salámovou žemľou a šálkou kakaa ležal zrolovaný papier. Samira si sadla na kraj postele a pozrela sa na neho. Vlasy mala pre zmenu fialové a zapletené do dvoch vrkočov. Tak sa mu páčila najviac. Dívali sa jeden na druhého. Samira natiahla ruku a rozvinula papier. A on sa zrazu pozeral sám na seba. Nerozumel tomu. Nebolo to zrkadlo, to sa predsa nedá zrolovať, toľko vedel. Samira sa rozosmiala takým dažďovým hlasom, že mu až srdce poskočilo.
„To si ty. Nakreslila som ťa,“ povedala Samira a široko sa usmiala.
„Nakreslila? Ako? Do zrkadla sa nedá kresliť.“ odvetil jej on.
„To je papier. Do zrkadla sa nedá kresliť, to nie. Ale na papier áno. Zoberieš si ceruzku a farbičky a ide to.“
„Aha. Jasne. Pochopil som. Na papier sa dá kresliť. Do zrkadla nie. Ty si ma nakreslila na papier. Tak, ako sa vidím v zrkadle.“
„Správne. Si šikovný.“ usmiala sa Samira ešte širšie, „chcel by si sa previesť? Ukážem ti jedno miesto, ktoré mám veľmi rada. Chceš?“
On zabudol dýchať. Ešte nikdy sa nebol previesť. A málokedy sa mu naskytla príležitosť vidieť nejaké nové miesto. Dôrazne pokýval hlavou.
„Počkám ťa dolu.“
Vyrazili najprv na autobusovú zastávku. Muselo to byť skoro, lebo stretli len jedného človeka a slnko bolo nízko. Tam ich vyzdvihol nejaký mladík. Bol celý v čiernom, aj vlasy. Už ho raz videl, keď sledoval cez okno, čo sa deje na ulici. Veľmi sa mu nepáčil, ale Samire očividne áno, lebo keď vystúpil z auta, vyskočila na neho. Presne toto isté sa udialo aj vtedy, keď ho videl cez okno. Lenže vtedy to nebola Samira. Behalo mu to po rozume, ale cítil, že je Samira šťastná, a tak sa nepýtal.
Mladík ich zaviezol na Samirino obľúbené miesto, a keď sľúbil, že príde popoludní po nich, zase odišiel. Zostali sami stáť na pláži. Páčilo sa mu tam. So Samirou si sadli do mäkkého piesku. Samira vytiahla z tašky termosku s kakaom a podala mu ju.
Bol veľmi šťastný, spokojný. Len tak sedel pri Samire, počúval more, ako šumí. Samira držala v ruke ceruzku a kreslila. Vedel, čo robí, lebo sa o tom ráno rozprávali. Náhle sa mu do myšlienok vkradol ten mladík. Nepáčil sa mu a nepáčilo sa mu, že práve on dokázal Samiru spraviť takou šťastnou, keď sa na neho len pozrela. Už to ale nevydržal.
„Je to brat?“
„Nie.“
„Ale páči sa ti. A musí sa páčiť aj inému dievčaťu.“
„Prečo?“ zostala zarazená, „ako to myslíš?“
„Ako si vyskočila. Aj iné dievča tak vyskočilo.“
Samire potemnela tvár a on si v tom momente uvedomil, že spravil hlúposť. Chcel sa ospravedlniť, ale ona sa už usmievala. Nechal to teda tak.
Sedeli mlčky. Zahľadel sa na ňu. Usmial sa, ale ona si to nevšimla. Sústredila sa na akýsi ďaleký bod, tam, kde more končilo. Samozrejme, že má svoj koniec. Nič nie je nekonečné, to je jasné.
Začínal byť hladný, a preto si vypýtal niečo na jedenie. Samira sa trhla, akoby sa zľakla, ale podala mu dve vrecúška. Jedno so sladkými buchtami, druhé so slaným pečivom. Potichu jedol, keď sa Samira otočila k nemu.
„Pôjdeme sa pozrieť tam?“
Nasmeroval svoj zrak tým smerom, akým ukazoval jej prst. Stála tam akási búda. Okná mala vysoko, stála na dlhých nôžkach, ale všimol si dlhý rebrík. Búda stála priamo nad vodou.
„Pôjdeme.“ súhlasil.
Nechal sa viesť. Samira mu zatiaľ hovorila o prílive, že o chvíľu začne, ale on ju nepochopil. Keď vyliezli po rebríku, krátko sledoval more. Potom si unavený sadol na starú lavičku. Bol rád, že ho sem Samira zobrala. Mohlo by sa stať aj jeho obľúbeným miestom. Samira stála pri zábradlí, ktoré vyzeralo, že sa už-už rozpadne. Zatvoril oči a zaspal.
Prebudil ho silný stisk. Otvoril oči a zbadal červenú tvár toho mladíka. Niečo kričal. Nechápal čo, ale dookola opakoval Samirino meno. Bál sa ho.
„Samira! Ozvi sa! Kde si! Samira, prosím!“ vykrikoval to na všetky strany.
Samira však nikde nebola. Zmizla. Stratila sa.
Tomu, čo nasledovalo potom, ani trochu nerozumel. Mladík vytiahol asi telefón a začal do toho hovoriť. Potom sa rozplakal.
Prišla madam a odviedla ho domov. Nechcel sa pýtať, ale...
„Samira?“
Nič iné nevyslovil, ale madam sa hneď rozplakala a potriasla hlavou. Nechcel, aby madam plakala, a tak išiel do svojej izby mysliac si, že opäť sa dopustil nejakej chyby.
Keď prišli dvaja páni a pýtali sa ho na všelijaké veci, len máločo pochopil. Kedy videl Samiru naposledy? Ako na neho pôsobila? Čo tam spolu hore robili? Bol vystrašený, no pomaly potichu odvetil.
„More. Bude príliv. Unavený a zaspal. Otvoril oči a...“ hlas sa mu zadrhol.
Párkrát sa zhlboka nadýchol a pokračoval.
„Otvoril oči a mladík. Samira. Sa stratila.“
Až vtedy, keď vyslovil tie slová, pochopil, že niečo nie je tak, ako by malo byť. Veď ľudia sa len tak nemôžu stratiť. Veď nie sú takí malí. Zistenie sa mu zavŕtalo do mozgu a rozplakal sa.
Prešla nejaká doba, keď sa tí istí dvaja páni opäť ukázali. Chceli hovoriť len s madam. On bol ale zvedavý, a preto zišiel dolu. Tento raz načúval za dverami úmyselne.
„Našiel sa list na rozlúčku. Teda, nie v pravom zmysle slova, ale predsa. Keď nastal odliv, našli sme telo. Mala zlomený väz. Tá búda je predsa len vysoko.“ ozýval sa cudzí hlas.
„Viete, kto je Lukas?“ iný hlas.
„Áno, samozrejme.“ rozpoznal hlas madam, ktorý znel akoby z diaľky.
„Jemu bol ten list adresovaný. Vraj ho milovala, ale už sa nedokázala o neho deliť s inými. Napísala, že jej je všetko ľúto.“
Nevedel, kto je Lukas, ani netušil, kto sa s kým nedokáže deliť. No čosi mu našepkávalo, že Samira sa stratila navždy.
Opäť počul, ako dopadajú kvapky na parapet. Trochu sa pousmial. Vždy, keď si vybavil posledný deň, v ktorý Samiru videl, bolo mu smutno. Ale dážď mu náladu dokázal zlepšiť. Neveril hlasom, ktoré mu tvrdili, že Samira je preč navždy. Nie, len sa stratila. No znovu sa ukáže. Nerozlúčila sa s ním, takže to nie je navždy. Obrnil sa tým a za žiadnu cenu nedovolil hlasom, aby sa znovu nabúrali do jeho myšlienok na Samiru. Rozpršalo sa, on sa upokojil a s pocitom šťastia zaspal.Nepočul vrčanie motorov áut a autobusov, neozýval sa krik majiteľa neďalekej malej bagetérie, ktorý neustále nadával. Dážď sa mu zdal ako hudba, ktorú ktosi skomponoval len a len pre jeho uši.
Ležal v pyžame zabalený do deky a premýšľal o nej. O dievčati, ktoré sa mu hneď zapáčilo. Samira. Tak sa volala. Tak zvláštne, neobyčajne. A tak aj pôsobila. No jemu sa na nej páčilo úplne všetko. Vlasy, ktorých farbu menila tak často, že to nedokázal ani zrátať, zelené oči orámované čiernou ceruzkou, plné červené pery, oblečenie, ktoré nebolo iné ako červené, biele alebo čierne. Ale čo sa mu páčilo úplne najviac? Nesmiala sa mu. Okamžite pochopila, že je iný.
Madam, u ktorej býval, vravela, že sa nemá dávať s nikým do reči a že by bolo najlepšie, aby sa medzi ľuďmi ani neukazoval. Povedala mu to hneď v prvý deň, keď ho sem priviezli. Nepýtal sa nič, jednoducho nikam nechodil. Ale nebol nešťastný. V dome bol spokojný, bolo tam veľa miesta na plyšové hračky, s ktorými veľmi rád trávil čas. Rozprával sa s nimi a ony ho počúvali. Niekedy rozprávali zase ony a on počúval ich. Boli veľmi múdre. Madam nebola síce nadšená, keď sa venoval tejto činnosti, ale nechala ho na pokoji. Asi preto, že nebol celkom normálny. Tak to počul, keď raz prišla návšteva, pán v dlhom plášti, s okuliarmi, strapatý a s nudnou tvárou. Presne tak to povedal.
Nechcel počúvať za dverami či špehovať, ale bol smädný. Mal chuť na kakao. Išiel teda za madam. A vtedy započul tie slová.
„Alexandra, on nie je celkom normálny. Vidíš to sama. Je pomätený. Neviem, či je vhodné, aby si ho tu mala. Ľudia sa boja sem prísť. Tá stará dáma odnaproti sa sťažuje, že ju pozoruje cez okno. Alexandra, nepúšťaj ho vôbec von, ani na dvor.“
Neporozumel tým slovám, bolo ich priveľa. Hoci pánov hlas ešte nestíchol, zaklopal. Bol už veľmi smädný. Madam otvorila a pán zmĺkol.
„Kakao.“ povedal.
Madam vykročila do kuchyne a o chvíľu už mal svoje kakao. Pán sa zberal na odchod.
„Opatruj sa, Alexandra. Keby niečo, zavolaj mi.“ zahľadel sa na neho a zavrtel hlavou, „naozaj neviem. Nie je celkom normálny.“
Vždy, keď ležal na posteli a nič nerobil, myšlienky mu behali od Samiry k madam. Neustále sa mu zjavovali obrazy peknej dievčiny, madam a nudného pána.
Nevedel, aký je deň, nevedel, koľko je hodín, hoci nad dverami viseli obrovské hodiny. Chvíľu ich pozoroval a usmial sa. Bolo zábavné sledovať malú štíhlu ručičku, ktorá stále utekala a nikdy sa neunavila. Zrazu si uvedomil, že nepočuje dážď, a zosmutnel. Ani Samiru už dlho nevidel.
Istý čas u madam už býval, keď prišla prvýkrát. Na pleci mala tašku a v ruke nejaké papiere, ktoré boli počmárané. Vlasy mala vtedy orieškové, na sebe červené nohavice, čierny sveter a čierne čižmy. Bol zaujatý niečím iným, asi plyšákmi, to si teraz už nepamätal, ale jej hlas mu znel kúzelne. Takmer ako dážď. Premohla ho zvedavosť a nakukol spoza zábradlia. Ona zdvihla zrak a usmiala sa na neho.
„Ahoj, ja som Samira. Dúfam, že budeme kamaráti. Ako sa máš?“
Tie slová vyslovila tak krásne, nežne, že ani nechcel veriť, že patria naozaj jemu.
„Máš takmer dažďový hlas.“
„Ďakujem, kamoš.“
„Nevolám sa kamoš. Moje meno je tiež na S. Ja som Simon.“
„Teší ma, Simon. Rada ťa spoznávam.“
Toto bolo ich prvé stretnutie a on vedel, že určite nie posledné. Samira sa začala o neho starať, hrala sa s ním, pomáhala mu. Jedine v jej prítomnosti dokázal vysloviť súvislú vetu. Madam vídaval zriedka, ale nevadilo mu to. Samira bola lepšia. Mal pocit, že je len jeho a on patrí iba jej.
Chodievali spolu von, nielen na dvor. Držala ho vždy za ruku a viedla ho. Už sa mu nikto nesmial, ako vtedy, keď bol ešte malý. Keď začal chodiť niekam, čo madam nazvala školou. Madam nebola jeho mamou, ale on si to neuvedomoval. Povedali mu, že je to madam, tak je to madam. Keby vnímal čas, bol by býval povedal, že keď mal šesť rokov, tak sa mu deti smiali. Keby vnímal čas, bol by vedel, že dvanásť rokov nebol medzi ľuďmi v normálnej spoločnosti.
Spomínal si na jeden deň. Vôbec netušil, kedy to bolo, či pred rokom alebo pred mesiacom, ale mal pocit, že sa to udialo strašne dávno. Ten deň bol krásny, ale Samira sa odvtedy neukázala.
Ten deň začal ako každý iný. Ráno vstal a usmial sa na slnko. Slnko bolo také žlté a jasné. To si pamätal. Potom prišla do jeho izby Samira. Niesla podnos s raňajkami. Medzi tanierom so salámovou žemľou a šálkou kakaa ležal zrolovaný papier. Samira si sadla na kraj postele a pozrela sa na neho. Vlasy mala pre zmenu fialové a zapletené do dvoch vrkočov. Tak sa mu páčila najviac. Dívali sa jeden na druhého. Samira natiahla ruku a rozvinula papier. A on sa zrazu pozeral sám na seba. Nerozumel tomu. Nebolo to zrkadlo, to sa predsa nedá zrolovať, toľko vedel. Samira sa rozosmiala takým dažďovým hlasom, že mu až srdce poskočilo.
„To si ty. Nakreslila som ťa,“ povedala Samira a široko sa usmiala.
„Nakreslila? Ako? Do zrkadla sa nedá kresliť.“ odvetil jej on.
„To je papier. Do zrkadla sa nedá kresliť, to nie. Ale na papier áno. Zoberieš si ceruzku a farbičky a ide to.“
„Aha. Jasne. Pochopil som. Na papier sa dá kresliť. Do zrkadla nie. Ty si ma nakreslila na papier. Tak, ako sa vidím v zrkadle.“
„Správne. Si šikovný.“ usmiala sa Samira ešte širšie, „chcel by si sa previesť? Ukážem ti jedno miesto, ktoré mám veľmi rada. Chceš?“
On zabudol dýchať. Ešte nikdy sa nebol previesť. A málokedy sa mu naskytla príležitosť vidieť nejaké nové miesto. Dôrazne pokýval hlavou.
„Počkám ťa dolu.“
Vyrazili najprv na autobusovú zastávku. Muselo to byť skoro, lebo stretli len jedného človeka a slnko bolo nízko. Tam ich vyzdvihol nejaký mladík. Bol celý v čiernom, aj vlasy. Už ho raz videl, keď sledoval cez okno, čo sa deje na ulici. Veľmi sa mu nepáčil, ale Samire očividne áno, lebo keď vystúpil z auta, vyskočila na neho. Presne toto isté sa udialo aj vtedy, keď ho videl cez okno. Lenže vtedy to nebola Samira. Behalo mu to po rozume, ale cítil, že je Samira šťastná, a tak sa nepýtal.
Mladík ich zaviezol na Samirino obľúbené miesto, a keď sľúbil, že príde popoludní po nich, zase odišiel. Zostali sami stáť na pláži. Páčilo sa mu tam. So Samirou si sadli do mäkkého piesku. Samira vytiahla z tašky termosku s kakaom a podala mu ju.
Bol veľmi šťastný, spokojný. Len tak sedel pri Samire, počúval more, ako šumí. Samira držala v ruke ceruzku a kreslila. Vedel, čo robí, lebo sa o tom ráno rozprávali. Náhle sa mu do myšlienok vkradol ten mladík. Nepáčil sa mu a nepáčilo sa mu, že práve on dokázal Samiru spraviť takou šťastnou, keď sa na neho len pozrela. Už to ale nevydržal.
„Je to brat?“
„Nie.“
„Ale páči sa ti. A musí sa páčiť aj inému dievčaťu.“
„Prečo?“ zostala zarazená, „ako to myslíš?“
„Ako si vyskočila. Aj iné dievča tak vyskočilo.“
Samire potemnela tvár a on si v tom momente uvedomil, že spravil hlúposť. Chcel sa ospravedlniť, ale ona sa už usmievala. Nechal to teda tak.
Sedeli mlčky. Zahľadel sa na ňu. Usmial sa, ale ona si to nevšimla. Sústredila sa na akýsi ďaleký bod, tam, kde more končilo. Samozrejme, že má svoj koniec. Nič nie je nekonečné, to je jasné.
Začínal byť hladný, a preto si vypýtal niečo na jedenie. Samira sa trhla, akoby sa zľakla, ale podala mu dve vrecúška. Jedno so sladkými buchtami, druhé so slaným pečivom. Potichu jedol, keď sa Samira otočila k nemu.
„Pôjdeme sa pozrieť tam?“
Nasmeroval svoj zrak tým smerom, akým ukazoval jej prst. Stála tam akási búda. Okná mala vysoko, stála na dlhých nôžkach, ale všimol si dlhý rebrík. Búda stála priamo nad vodou.
„Pôjdeme.“ súhlasil.
Nechal sa viesť. Samira mu zatiaľ hovorila o prílive, že o chvíľu začne, ale on ju nepochopil. Keď vyliezli po rebríku, krátko sledoval more. Potom si unavený sadol na starú lavičku. Bol rád, že ho sem Samira zobrala. Mohlo by sa stať aj jeho obľúbeným miestom. Samira stála pri zábradlí, ktoré vyzeralo, že sa už-už rozpadne. Zatvoril oči a zaspal.
Prebudil ho silný stisk. Otvoril oči a zbadal červenú tvár toho mladíka. Niečo kričal. Nechápal čo, ale dookola opakoval Samirino meno. Bál sa ho.
„Samira! Ozvi sa! Kde si! Samira, prosím!“ vykrikoval to na všetky strany.
Samira však nikde nebola. Zmizla. Stratila sa.
Tomu, čo nasledovalo potom, ani trochu nerozumel. Mladík vytiahol asi telefón a začal do toho hovoriť. Potom sa rozplakal.
Prišla madam a odviedla ho domov. Nechcel sa pýtať, ale...
„Samira?“
Nič iné nevyslovil, ale madam sa hneď rozplakala a potriasla hlavou. Nechcel, aby madam plakala, a tak išiel do svojej izby mysliac si, že opäť sa dopustil nejakej chyby.
Keď prišli dvaja páni a pýtali sa ho na všelijaké veci, len máločo pochopil. Kedy videl Samiru naposledy? Ako na neho pôsobila? Čo tam spolu hore robili? Bol vystrašený, no pomaly potichu odvetil.
„More. Bude príliv. Unavený a zaspal. Otvoril oči a...“ hlas sa mu zadrhol.
Párkrát sa zhlboka nadýchol a pokračoval.
„Otvoril oči a mladík. Samira. Sa stratila.“
Až vtedy, keď vyslovil tie slová, pochopil, že niečo nie je tak, ako by malo byť. Veď ľudia sa len tak nemôžu stratiť. Veď nie sú takí malí. Zistenie sa mu zavŕtalo do mozgu a rozplakal sa.
Prešla nejaká doba, keď sa tí istí dvaja páni opäť ukázali. Chceli hovoriť len s madam. On bol ale zvedavý, a preto zišiel dolu. Tento raz načúval za dverami úmyselne.
„Našiel sa list na rozlúčku. Teda, nie v pravom zmysle slova, ale predsa. Keď nastal odliv, našli sme telo. Mala zlomený väz. Tá búda je predsa len vysoko.“ ozýval sa cudzí hlas.
„Viete, kto je Lukas?“ iný hlas.
„Áno, samozrejme.“ rozpoznal hlas madam, ktorý znel akoby z diaľky.
„Jemu bol ten list adresovaný. Vraj ho milovala, ale už sa nedokázala o neho deliť s inými. Napísala, že jej je všetko ľúto.“
Nevedel, kto je Lukas, ani netušil, kto sa s kým nedokáže deliť. No čosi mu našepkávalo, že Samira sa stratila navždy.
Opäť počul, ako dopadajú kvapky na parapet. Trochu sa pousmial. Vždy, keď si vybavil posledný deň, v ktorý Samiru videl, bolo mu smutno. Ale dážď mu náladu dokázal zlepšiť. Neveril hlasom, ktoré mu tvrdili, že Samira je preč navždy. Nie, len sa stratila. No znovu sa ukáže. Nerozlúčila sa s ním, takže to nie je navždy. Obrnil sa tým a za žiadnu cenu nedovolil hlasom, aby sa znovu nabúrali do jeho myšlienok na Samiru. Rozpršalo sa, on sa upokojil a s pocitom šťastia zaspal.
