Na úvod by som si dovolila použiť parafrázu výroku amerického televízneho scénaristu Gena Roddenberryho: Nechajte ich snívať...
***
Sedím v kresle a premýšľam. Všetci sme chceli byť niečím výnimočným, vykonávať nejaké ušľachtilé či inak špeciálne povolanie. Povzdychnem si.
***
„Ja budem lekárkou a ľudia, ktorí ku mne prídu, budú odchádzať šťastní a úplne zdraví!“ kričí malé dievčatko, ktoré sedí v lavici predo mnou a nosí dva hnedé vrkôčiky.
„Zo mňa bude hasič. Ten najsilnejší, ten najrýchlejší a ten najodvážnejší! Budem pomáhať pri ohni, ktorý ma nikdy nevystraší.“ Silné slová chlapca, ktorý sa mi tak strašne páči.
„Ja chcem byť učiteľkou. Ako vy, pani učiteľka.“ ozve sa jemnučký hlások z prednej lavice.
„Ja budem zverolekár, lebo zvieratká sú tie najmilšie stvorenia na svete. Také kone alebo psíkovia.“ Vysnívané povolenie vysloví chlapec, ktorý je šialenec do futbalu, a mne ako prvé do mysle pribehnú obrázky hadov a žiab a strasie ma.
„Zo mňa bude slávny hokejista. Budem hrať NHLku a ja a moji spoluhráči budeme všetko vyhrávať!“ Odvážna predstava z úst ďalšieho prváka.
***
Každý mal svoj sen o budúcnosti. Boli sme malí prváčikovia a mali sme jasnú predstavu o tom, čo raz chceme robiť.
Zaznievali túžby byť lekárom, športovcom, učiteľom, kuchárom a všeličím iným.
A ja? Ja som chcela byť smetiarom...
***
Usmejem sa. Spokojne, no zároveň i smutne.
Kam zmizli tie naše detské sny?
