Mám v obľube posledný vagón metra. Je mi najsympatickejší a takmer vždy si ho vyberiem, ak idem sama, i keď nezriedka musím pobehnúť, aby som vôbec stihla nastúpiť. Vtedy, aby som si uchmatla kúsok priestoru, neriešim, kam vleziem. Hlavne, že zvolím správny smer.
Možno by niekto protestoval, ale metro je skvelé miesto na premýšľanie. A na pozorovanie ľudí. A na čítanie, na oddych, na meditáciu. Vlak sa kolíše, všetko je akési monotónne. Dobre, uznávam, sú situácie, keď sme tam totálne napchaní alebo keď z istého dôvodu vlak prudko zabrzdí a vy sa ledva udržíte na nohách. No ak jazdíte pomerne skoro ráno a pomerne neskoro večer, obvykle si môžete dokonca vybrať miesto na sedenie v poloprázdnom vagóne, a šokové stavy, spôsobené náhlou zmenou rýchlosti, nie sú našťastie pravidlom.
Niekoľko momentov predtým, než sa ozve názov mojej cieľovej stanice, zavriem knihu, preruším tok myšlienok či sa prestanem zaoberať svojimi spolucestujúcimi. Minútová ručička na hodinkách sa presunula o uhol približne 240 stupňov.
Keď vystupujem ráno, som ešte trochu rozospaná. Väčšinou nie je počuť žiadny vášnivý rozhovor. Smerom ku schodom sa tiahne dav ľudí, ja medzi nimi. Krokom venujeme len toľkú energiu, aby stačila presne na zdvihnutie nohy tak, aby sme sa na schodoch nepotkli. Ani o joule viac.
Keď vystupujem večer, som už trochu unavená. Dialógy sú v početnejšom množstve, zo slov možno vypočuť nadšenie, sklamanie, spokojnosť, naštvanie, skrátka emóciu. Znovu sa ocitám v zástupe ľudí, šliapuc hore schodmi. Teraz ale, kroky sú rýchlejšie, náhlime sa.
Keď ležím v posteli, opäť premýšľam (aj táto situácia poskytuje odpoveď na otázky kedy a kde sa najlepšie uvažuje). O ničom a zároveň o všetkom, čo vzal daný deň navždy so sebou do minulosti. V noci je otvorené okno, takže do izby prenikajú zvuky zvonka, kde deň niektorých ľudí ešte nestiahol oponu.
Smutný zvuk šuchotavých krokov, ktorý sa večer zmení v rytmický dupot, ktorý v noci prejde do veselého, čo na tom, že pripitého, spevu španielskych či ruských piesní.
