On bol ako nejaký princ z rozprávky, ktorý si myslí, že bozkom zachráni a spasí ju, zakliatu princeznú. Ona bola ako škaredá ježibaba, ktorá čaká len na to, aby mohla všetko pekné zničiť.
Tvrdil neustále, že láska existuje. Tá úprimná, hlboká, nežná láska určite existuje. A on na ňu čakal.
Ona lásku odmietala. Netúžila po nej, absolútne ju nezaujímala a lásku na prvý pohľad zakaždým vysmiala, akoby bola výmyslom nejakých zaostalcov. Naopak, nenávisť ju sprevádzala všade. Cítila ju, rozdávala ju, prijímala ju, poddávala sa jej, bojovala s ňou, utekala od nej, bola jej záchranou. Záležalo samozrejme od situácie a od človeka, ale v každom prípade ju uznávala.
Odpoveď tohto muža, láskou posadnutého a presvedčeného, že život je iba o nej, by isto znela, že práve nenávisť je len druhou polovicou lásky, jej chýbajúcou časťou.
Robilo sa jej zle z neho. Nenávidela ho. Bez čo i len malinkej odrobinky ním tak ospevovanej lásky. Túžila ho ničiť a zraňovať, ale vedela, že by to bol považoval za svoj údel, za prekážky, ktoré pre neho pripravila oná láska, a znášal by to. Všetko v nej vrelo. Všetko, čo ak by vytrysklo na povrch, posunulo by jeho myšlienky ešte viac smerom k tej jeho láske.
Robilo sa jej zle z nej samej. Nenávidela sa. Za to, že sa ním nechala zlákať, za to, akú otrepanú, neoriginálnu, poľutovaniahodnú, okatú pascu prehliadla a za to, že teraz sa jej mozog musí zaoberať ešte niekým takým, ako je on.
On bol ako malé decko, ktoré sa chce hrať, ona ako stará zatrpknutá baba, ktorá chce mať od všetkého, všetkých, no najmä od tohto krpatého bastarda pokoj.
