Tancovala som.
Odetá do jemných hodvábnych bielych šiat, na hlave nežný ružový klobúk, no bosá.
Parket bol pokrytý jasnozelenými steblami trávy, nohy mi zvlhčovala ranná rosa a ja som sa snažila vyhýbať jemným vláknam pavučiniek, poslaných do daru od babieho leta, ktoré poletovali okolo môjho skrehnutého tela. Nikde nebolo počuť bzučanie chrobákov ani potleskuhodné sóla spevavcov. Príroda bola tichá, okradnutá o zvuky, ktoré jej patria. Hudba však, do ktorej tónov sa mi nohy slepo pohybovali, akoby boli čakali len na tento okamih, aby mohli predviesť to, čo sa naučili a čo dokážu, predsa len odniekiaľ prichádzala.
Nemala som žiadnych divákov, ktorí by boli mohli oceniť moju choreografiu a zdieľať so mnou radosť. Bola som na tom drobnom kúsku zeme sama. Napriek tomu bolo všetko dokonalé a bola som šťastná.
Prežívala som nádhernú chvíľu, trvajúcu síce len niekoľko málo minút, ale poskytujúcu dostatok krásneho a silného na dlhý čas, a vedela som, že mi umožní zvládnuť ďalšie dni. Pretože to bolo naozajstné.
***
Tancovala.
Vo sne.
V poslednú noc svojho krátkeho života.
Lenže už nikdy sa neprebudila.
A jej sen sa stal pre ňu skutočnosťou.
