Michaela Svrčeková
O tom, ako je to už dávno, kedy sme mali naposledy čas
Všetko to začalo okamihom môjho nástupu do toho osudného, úplne preplneného autobusu. Cítila som vône od drevín cez ovocie až po rôzne bylinky na upachtených telách spolucestujúcich a dokonca by som presne vedela povedať, čo niektorí v daný deň obedovali. Stála som na poslednom schodíku pri zadných dverách s jedným lícom nalepeným k ich špinavému oknu. Už už som mala strach, že skôr či neskôr tento balón na kolesách pukne a ja vyletím až niekde do nebeských výšin. S netrpezlivosťou a chuťou hneď a zaraz vystúpiť, sledovala som mlčky cestu, keď moju pozornosť upútalo čosi nezvyčajného.
