Tento príbeh sa začal v roku 1995. Vtedy som sa rozhodol odstúpiť z miesta šéfredaktora vo vydavateľstve Gemini a založiť si svoje vlastné knižné vydavateľstvo. Mal som za sebou vyše štvrťstoročie skúseností v knižnej redakčnej praxi a navyše aj širšie znalosti v oblasti polygrafie. To všetko ma motivovalo k zámeru vydávať, no súčasne aj vyrábať knihy, ktoré budú výnimočné najmä replikovaním vzhľadu starej knižnej väzby.
Už od začiatku bolo zrejmé, že pre tento plán bude najvhodnejšie založiť najprv knižný ateliér v rodnej obci Kopčany. Vlastnil som tam chalupu a v nej slušne vybavenú dielňu, ktorá bola nevyhnutná najmä pre vytvorenie vlastnej výrobnej technológie na ručnú výrobu knižných väzieb. Kým som sa v dedine usadil natrvalo, prvý polrok bolo potrebné ešte dochádzať z Bratislavy. Cestoval som vlakom.
V ten deň som ako obvykle potreboval chytiť celkom posledný vlak, s odchodom o 21,15 hod. Z Kopčian je to na malú vlakovú zastávku pomerne slušná vzdialenosť. Od mojej chalupy sa cesta dala svižným krokom zvládnuť približne za tridsaťpäť minút. Pred dvomi dňami mi vypovedali službu náramkové hodinky a musel som sa riadiť iba budíkom. Na vlak som preto z chalupy radšej vyrazil s trochou časovej rezervy. Asi v polovičke trasy na zastávku treba na konci dediny odbočiť z hlavnej cesty doľava, na úzku asfaltku.
Málo udržiavaná cesta vedie ako pravítko až k vlakovej zastávke a je dlhá takmer poldruha kilometra. Miestami ju ešte po oboch stranách lemujú poničené zvyšky čerešňových stromov. Za dobrého počasia je odtiaľ ponad polia pekný výhľad až na neďaleké výbežky Malých Karpát.
Kráčal som tade už mnohokrát ale takmer nikdy mi cesta nepripadala otravná. Najmä v tom čase, keď bolo toľko problémov s vývojom mojej technológie pre výrobu knižných väzieb, som tú rovnú asfaltku odovzdane vnímal ako ponúknutý časopriestor pre rôzne meditácie.
Bolo len krátko po letnom slnovrate a obklopilo ma typické večerné a tiché bezvetrie. Hoci už čas pokročil, polooblačná obloha poskytovala od západu ešte stále dostatok teplého svetla.
Posledný večerný vlakový spoj som v tom čase využíval veľmi často. Vyhovoval mi, lebo keď motorák, jazdiaci vtedy ešte z Veselí nad Moravou, prichádzal na svoju konečnú v Kútoch, kde čakal prípojný osobný vlak idúci od Břeclavy do Bratislavy.
Okrem pobehujúcich zajacov a občas aj vystrašenej srnky, som v tomto čase na ceste niekoho stretol iba zriedka. Priamo na zastávke, za traťou, stál síce neveľký železničiarsky dom, ale ten mal svoj dvor od nástupiska odvrátený dozadu a zdalo sa, že je takmer neobývaný. Malý murovaný prístrešok na nástupisku, kde sa kedysi predávali aj cestovné lístky, bol už roky poriadne zanedbaný.
Aj v ten večer, som pravidelným svižným krokom opäť kráčal na vlak a bolo ešte zreteľne vidno až po koniec cesty. Ako obvykle ponúkala len pokojnú známu prázdnotu. V samote, zahĺbený v myšlienkach, mi z nej odbudla už približne tretina. Za ten čas som sa možno zo trikrát letmo pohľadom ubezpečil, že mi cesta naozaj pekne ubieha, ale potom sa môj zrak a vedomie opäť vrátili k asfaltu, ktorý mi ponúkal nerušivé pozadie pre spektrum aktuálnych problémov.
Keď som po niekoľkých ďalších metroch opäť pozrel pred seba, odrazu sa v neveľkej vzdialenosti na ceste objavil človek, ktorý kráčal smerom ku mne.
Zmocnilo sa ma poriadne silné prekvapenie až šok!
Jednoducho tam vôbec nikto nemal byť. Počas mojej občasnej pozornosti z ubiehajúcej cesty sa tam tak rýchlo nikto nemohol dostať!
Muž sa priblížil a asi dva metre odo mňa zastal. Vyzeral byť starší a o čosi málo vyšší ako ja.
Ihneď ma na ňom upútal čierny oblek a pod ním biela košeľa so vzorne uviazanou kravatou. Hlavu bez čiapky či skôr klobúka, mal riedko zarastenú svetlými vlasmi a jeho oči na mňa pozerali z akejsi nezvyklej hĺbky.
Pripadalo mi, že sa možno niekomu vybral na pohreb.
Muž na okamih mlčky postál predo mnou. Jeho ústa nevyjadrovali ani úsmev ani hnev, no potom zo seba akoby s námahou vypudil iba jediné slovo:
„Podivín...“
Vyrieknuté slovo síce nevyznelo ako otázka, ale keďže tento čudný muž už viac nepovedal, zrejme čakal na moju reakciu.
Najprv som podvedome jeho slovo nahlas zopakoval aj ja, no s pridaným akcentom na otáznik. Takmer vzápätí mi napadlo, že muž asi zablúdil a namiesto do vlaku smerom na Brno, nastúpil do iného vlaku.
Obec Podivín síce nebola až tak ďaleko, lenže sa nacházala až za riekou Moravou. Pri cestovaní vlakom na hlavnej trati do Brna, je to hneď druhá zastávka za Břeclavou.
Približne toto som niekoľkými slovami tiež vysvetlil mužovi a ešte som dodal, že by sa tam dostal vlakom z Kútov, kde by bolo potrebné prestúpiť. Muž na to nereagoval. Zdalo sa, že len mierne pohol svojimi čudne hlbokými očami.
Napadlo mi, že sa ponáhľam k vlaku a už som sa dosť zdržal. V rovnakom momente sa však muž bez jediného slova či akéhokoľvek gesta zvrtol a pobral sa smerom do dediny.
Svojim smerom som rýchlo vykročil aj ja a pridal do kroku. Už po niekoľkých metroch mi však v hlave priam zalomcovala spomienka na jednu knihu.
Ešte pred nedávnom, keď som pôsobil vo vydavateľstve Gemini
, sme popri množstve iných výpravných kníh vydali tiež veľkú publikáciu s názvom UFO. Bol to preklad z angličtiny a my sme to vydali v slovenčine i v českom jazyku. Knihu som vtedy poriadne preskúmal nielen z profesionálnych dôvodov, ale aj preto, že jej atraktívna problematika ma už dlhšie mimoriadne zaujímala.
O pozorovaní UFO bolo už dovtedy zaznamenaných tisícky prípadov na celom svete. Väčšinou sú to rôzne poletujúce objekty, či len svetlá, vyznačujúce sa najmä celkom inými fyzickými zákonitosťami pohybu, než aké v súčasnosti poznáme. Medzi svedectvá, ktoré boli najviac vedecky spochybňované, patrili aj únosy ľudí. Avšak viacnásobný výskyt čudného človeka oblečeného v čiernom obleku, ktorý vyhľadával kontakty s ľuďmi priamo na zemi, je dosť ojedinelý. V niektorých prípadoch zaznamenali takýchto zvláštnych jednotlivcov aj viac naraz.
V spomenutej knihe bol muž v čiernom obleku vyobrazený na celej strane. Aj preto mi ostal v pamäti.
Vzápätí potom, čo som si spomenul na podobnosť knižnej ilustrácie s mojou realitou, dodatočne mi ešte napadlo, že čudný muž mal obuté perfektne naleštené čierne topánky a v pravej ruke držal veľmi plochú, tenkú tašku, akoby v nej bola gramoplatňa.
Ihneď som zastal a obrátil sa naspäť k dedine.
Čudný muž v čiernom obleku však už kamsi zmizol.
Opäť som vykročil k vlaku, ale v hlave sa mi už teraz preháňali celkom iné myšlienky než pred pár minútami.
Ani trocha mi nenapadlo, že v ten večer, bude mať môj príbeh ešte oveľa dramatickejšie pokračovanie.
