Po príchode na vlakovú zástavku som sa postavil do koľajiska. Ako inokedy sa mi tak naskytol výhľad nielen na cestu, ktorou som tam prišiel, ale najmä na železničnú jednokoľajku smerom na Holíč. Očakával som, že sa už vo väčšej vzdialenosti onedlho objavia svetlá vlaku.
Tentoraz som však väčšiu pozornosť než vlaku, venoval ceste smerom do dediny. To, čo sa na nej pred niekoľkými minútami odohralo sa mi neustále pretáčalo v hlave, ako obsah stavebnej miešačky.
Vlak sa zatiaľ ešte neukázal, preto som sa znova a znova vracal k tajomnému mužovi v čiernom a v pamäti vyhľadával detaily nášho stretnutia.
Opäť som sa uisťoval, že po odbočení z hlavnej cesty na úzku asfaltku, keď sa mi potom po nej podarilo odkráčať už asi tretinu, tak som tam určite nikoho nevidel. Ešte stále bolo dostatok svetla a preto sa dalo dobre dovidieť až na úplný koniec, kde bola vlaková zastávka. Bola síce pravda, že som kráčajúc v myšlienkach väčšinou pozeral na asfaltový povrch cesty tesne pred sebou, ale určite sa môj zrak aspoň zo trikrát, hoci iba nakrátko, vždy spoľahlivo presvedčil, že celá cesta až na koniec je celkom prázdna.
Napokon sa už dosť zotmelo. Na vzdialenom konci železničnej trate od Holíča sa už dávno mali ukázať svetlá reflektorov vlaku. Keďže mi chýbali hodinky mohol som sa iba domnievať, že vlak zrejme trocha mešká. Hoci práve tento posledný, večerný obvykle chodieval načas.
Neodbytné myšlienky na muža v čiernom stále nebolo možné odohnať a vynárali sa aj nové.
Pokúsil som sa predsa len pripustiť, že záhadný muž mohol znenazdajky vyjsť na cestu z jej občasného nízkeho bočného porastu či z polí po oboch stranách. Možno sa tam dostal, keď vystúpil z vlaku idúceho opačným smerom z Kútov a po ceste do dediny si potreboval odskočiť, čo ho mohlo aj trocha zdržať.
Túto myšlienku som však vzápätí zamietol. Predovšetkým preto, lebo podľa cestovného poriadku opačným smerom idúci vlak od Kútov smerom do Holíča odišiel už dosť dávno a na jednokoľajke sa s mojím spojom križoval až v Skalici.
Zakrátko potom sa mi v mysli odrazu vynorila drobná pripomienka, na ktorú som dovtedy akosi pozabudol. Keď som totiž mužovi vysvetloval, že cieľ jeho cesty sa nachádza iným smerom a on stále len mlčal, všimol som si aj jeho poltopánok. Rovnako ako jeho oblek boli tiež čierne, lenže priam svietili takým leskom, akoby mali nastúpiť na tanečný parket.
Všetko znovu a znovu nasvedčovalo tomu, že som naozaj stretol podobného človeka, aký mi ostal v pamäti z knižky.
Iba neurčito som si spomínal, že na stránkach tej veľkej knihy bolo na čiernej ploche okolo ilustrácie postavy muža aj pomerne veľa sprievodného textu. Súčasne mi totiž tiež napadlo, že ak by na onoho tajomného muža natrafil na ceste k vlaku niekto iný ako ja, tak by celé to stretnutie možno prešiel bez väčšieho prekvapenia a nič zvláštne si nevšimol. Najmä ak by predtým nevidel a nezapamätal si podobný obrázok ako ja a o ufónoch by nepočul, alebo ho vôbec nezaujímali.
Podľa môjho odhadu opäť ubehla aspoň štvrťhodina a nastala už poriadna tma.
Na trati smerom od Holíča, odkiaľ mal prísť vlak, sa ešte stále jeho svetlá neukázali. Občas tam síce čosi veľmi slabé nakrátko bliklo, ale pochádzalo to z cestného prejazdu, vzdialeného asi dva kilometre.
Vlak teda už poriadne meškal a ja som sa v myšlienkach odpútal až do Kútov. Tam bolo potrebné prestúpiť na posledný prípojný osobák do Bratislavy. Ak by tento vlak na môj meškajúci nepočkal, musel by som tam prenocovať až do skorého rána. Rýchliky v tom čase v Kútoch nezastavovali.
Uvažoval som čo urobiť. Mal som možnosť vrátiť sa späť do dediny, ale napokon som dal prednosť rozhodnutiu ešte nejaký čas na vlak počkať. Mohol sa v každej chvíli predsa len objaviť a možno by stihol aj ten prípoj do mesta. Ak by som sa pobral do dediny, mohlo prísť k tomu, že po niekoľkých stovkách metrov by vlak predsa len prišiel a to by ma poriadne mrzelo. Opäť mi veľmi chýbali hodinky.
Bolo bezvetrie a do úplného nočného ticha odrazu zazneli vzdialené zvuky.
Už zakrátko bolo zrejmé, že pochádzajú z tmavého pozadia trate smerom od Kútov. Stále čakajúc uprostred koľajiska som sa teda obrátil opačným smerom než mal prísť môj vlak. Zvuky sa neustále zosilňovali. Už bolo možné rozoznať, že patria niekomu, kto kráča po trati a občas zakopne o kamenivo pomedzi pražcami.
Približujúce sa kroky ma prekvapili podobne, ako tomu bolo iba nedávno u muža v čiernom na asfaltke. Čím viac sa približovali, tým výraznejšie vo mne narastalo nové znepokojenie. Hoci som zatiaľ ešte stále nič nevidel, kroky po trati mi pripadali dosť absurdné.
Aj niekoľko sekúnd mi postačovalo k tomu , aby som si v duchu premietol železničnú trať, ktorá od Kopčian smerom na Kúty, priamočiaro pokračovala najprv do stanice Gbely. Stanica sa nachádza celkom na okraji mestečka a dosť ďaleko od jeho stredu. Z Gbelov do Kopčian existuje pre cyklistov i peších priama cezpoľná skratka. Chodenie po trati, a najmä v noci, neponúkalo žiaden zmysel.
Železničná zastávka bola v tom čase osvetlená dvomi lampami na vysokých stĺpoch a tie svojim dosahom sotva pokrývali len krátku časť nástupiska. Do jeho osvetlenej časti sa z tmy v koľajisku konečne vynoril človek. Po niekoľkých krokoch vystúpil z koľajiska na vyvýšené nástupisko zástavky. Potom, idúc stále tesne povedľa koľají, rovnakým nenáhlivým tempom pokračoval v chôdzi okolo murovanej čakárne. O kúsok ďalej minul aj dve staré prehnité lavičky na sedenie a postupoval smerom ku mne.
Dostal sa tak k miestu, kde už vyvýšené nástupisko končilo a vystriedal ho prejazd cesty cez koľaje.
Nočný chodec prešiel povedľa koľají možno poldruha metra vedľa mňa. Potom, len o malý kúsok ďalej, opäť vkročil do koľajiska trate. Nezmeneným tempom kráčal ďalej na Holíč, a opäť ho pohltila tmavá noc.
Po celý ten čas, od chvíle keď sa záhadný chodec najprv vynoril z tmy a pokračoval cez nástupisko, a aj potom, keď tak tesne a bez jediného slova prešiel povedľa mňa a zase zmizol v tme, som ho neustále sledoval.
Na rozdiel od muža v čiernom, som však v týchto chvíľach stratil akúkoľvek schopnosť si z výzoru nočného chodca čokoľvek zapamätať. Prekvapujúco mi to došlo neskôr. Absurdný príchod a suverenita chovania toho nočného chodca akoby vytesnili časť môjho vedomia. Prechodne ma to celkom odsunulo iba do funkcie bezvládneho pozorovateľa. A nestihol som pri tom pocítiť ani akékoľvek obmedzenie.
Ešte chvíľu som celkom bezradne stál na svojom mieste v koľajisku a súčasne na prejazde cesty. Vzápätí sa ma zmocnil poriadny strach.
Vyvolala ho skutočnosť, že som si na tom nočnom chodcovi predsa len čosi všimol. Nočný chodec to držal v jednej ruke. Niesol si veľkú tenkú tašku, v ktorej akoby bola uložená gramoplatňa.
Podobala sa taške, akú mal ten prvý muž v čiernom.
Na trati od Holíča sa v diaľke konečne objavili svetlá vlaku.
Nesmierne sa mi uľavilo. Keď však iba sám motorák prišiel na zastávku, už zakrátko som zistil, že to všetko sa ešte stále neskončilo.
