Emmet Farmer je mladý chlapec, ktorého snom je prevziať po rodičoch rodinnú farmu. Po záhadnej chorobe musí ale odísť z domu. Vyžiadala si ho sama Seredith. Medzi ľuďmi sa povráva, že je to čarodejnica. Sám nevie, čo to znamená, že si ho vyžiadala a nie je mu ani jasné, čo pre ňu bude robiť.
„,Je stará, Hilda. Všetci sú už určite roky mŕtvi.'
,Nesmieš. Len pre istotu. Zbav sa jej. Vyhoď ju.'
,Aby ju našiel niekto iný?'
,Dobre vieš, že ju nemôžeš spáliť. ' na chvíľu sa na seba nervózne pozerali. ,Zakop ju. Na bezpečné miesto. ' Otec nakoniec prikývol. Alta zaštikútala a začala plakať. Otec podal knihu jednému z paholkov. ,Tu máš. Zabaľ ju a ja ju odnesiem hrobárovi.' Otočil sa ku mne. ,Emmett,' povedal, nech ťa už nikdy neuvidím s knihou v ruke. Rozumel si?'“
Seredith ho privíta, ako by ho už dlho čakala. Čoskoro po príchode do domu učupenom medzi močiarmi a obklopený samotou, pochopí, pre aký život bol predurčený. Záhadná choroba, počas ktorej bol ako v snoch, medzi skutočným a neskutočným svetom, zmietaný halucináciami, nebola obyčajná choroba. Bola to kníhviazačská horúčka. Je to znak vyvolených ľudí. A Emmett je jedným z nich.
Seredith je kníhviazačka. Ľudia sa boja toho, čo robí, preto sa medzi ľuďmi hovorí, že je čarodejnica. Ona ale viaže ľudí. Vymaže im ťaživé spomienky a zviaže ich do kníh. Tie potom starostlivo uchováva, aby sa k nim nikto nedostal. Keď sa Emmett dozvie, aká budúcnosť ho čaká, je zmätený. Videl ľudí, ktorých jeho učiteľka zviazala. Vyzerali inak. Akoby v ich očiach chýbala iskra. Ale skôr, ako sa s tým zmieri, Seredith zomrie. Všetky jej knihy sa dostanú do rúk kníhviazača de Havillanda. Ten už k zviazaným spomienkam nepristupuje s takou úctou. Neuchováva ich v zamknutom trezore. Práve naopak. Zviazané spomienky predáva kupcom, úplne cudzím ľuďom. Emmett v sebe zvádza boj. Správanie jeho pána a to, čo robí so spomienkami iných ľudí, sa mu protiví.
„Pri každom viazaní nastane chvíľa, keď sa viazač a človek, ktorého viaže, stanú jednou bytosťou. Sedíš a čakáš práve na túto chvíľu. Počkáš, kým v miestnosti nastane úplné ticho. Boja sa, vždy sa boja... práve preto musíš čakať a počúvať práve ty. Potom sa stane niečo zázračné. Tvoja myseľ sa otvorí pre tú ich a oni sa uvoľnia. Práve vtedy sa k tebe začnú hrnúť spomienky. Tú chvíľu voláme bozk.“
Aj stretnutie so synom de Havillandovho klienta mu napovedá, aby si dával pozor. V prítomnosti Luciana Darnaya niečo cíti. Nevie to pomenovať, ale vo svojom vnútri cíti, že sa už niekedy v minulosti stretli. Alebo sa mu to iba zdá? Lucian je výrazný človek, isto by si na stretnutie s ním pamätal, iba že by niekedy zviazali aj jeho..
Umenie viazať spomienky
Svet, v ktorom ľudia veria v čary, čarodejnice, je vždy plný prekvapení. Na každej povere môže byť kúsok pravdy, preto ich ľudia zachovávajú vo svojich rozprávaniach a neustále si ich pripomínajú.
Celý príbeh je rozdelený do troch častí. V každej z nich sa dozviete čosi viac o Emmettovi, z jeho detstva alebo už počas práce v kníhviazačskej dielni. Rozprávanie sa odohráva v jednej rovine, bez paralelných príbehov alebo postranných zápletiek. To sa môže niekomu zdať pomalé, akoby plynúce v rovnakom tempe. Svet vnímate iba z pohľadu chlapca, to, čo si pamätá a čo práve prežíva. Spolu s Emmettom budete prežívať muky a bolesť, keď zistí, čo sa stalo v čase, na ktorý si vôbec nepamätá a čo je dôvodom jeho nekončiacich nočných mor.
S Emmettom pomaly odhaľujete svet, v ktorom sa ľudia snažia nájsť vysvetlenie pre javy, ktorým nerozumejú. Stanete sa súčasťou chlapcovho života, jeho spomienok, ktoré na svoj život má. Pochopíte, že ak vám pocit našepkáva, že niečo nie je v poriadku, asi na tom niečo pravdy bude. Prečo sa pri niektorých ľuďoch necítite dobre? Možno preto, že ste ich už v minulosti stretli. Alebo v predchádzajúcom živote? Pretože vás s nimi viažu nepríjemné spomienky, či rany, ktoré ste si od nich odniesli.
„,Máš pravdu. Zvediem Altu – ja viem, e je len dieťa, no o to to bude zaujímavejšie a potom ju opustím. Ak otehotnie, bude to ešte lepšie. Zničím jej život a popritom aj tebe a tvojim rodičom. Jednoducho preto, že sa mi to zažiadalo. V takýchto veciach sa vyžívam.'
Hľadel som na neho. Oči mal čierne ako uhoľ: chladné, neľudské. Zvieralo mi hrdlo a takmer som nedokázal dýchať.“
