Obrovské nadšenie a chuť niečo spraviť. Veľmi som sa na to tešil. Vôbec ma netrápilo, že takmer každý voľný deň budem šliapať po horách a to aj napriek tomu, že v tej dobe som sa živil ako kuchár a letná sezóna bola sama o sebe dosť náročná. Keď som sa dozvedel, že mojim pozorovacím miestom budú Zadné Jatky na Belianskych Tatrách, moja radosť nemala hraníc.
Pravdupovediac, celé to leto bolo veľmi nevďačné na počasie. Hrebeň neustále v oblakoch, zlá viditeľnosť, búrky a dážď. Neľutujem však ani minútu, pretože to, čo som tam videl si zapamätám navždy.
Moja práca spočívala v pozorovaní bežného života kamzíkov. Rátanie kusov v čriedach, rozdeľovanie podľa veku a pohlavia, denný režim, presuny. Zameriaval som sa na čriedu, ktorej sme hovorili Bujačia (podľa Bujačieho vrchu, ktorý bol v jej teritóriu). Bolo v nej veľmi pestré zastúpenie všetkých vekových kategórií. Dospelé samice, mláďatá, ktoré ešte nemali rožky, aj staršie mláďatá, tzv. háčikáre (podľa krátkych, zatočených rožkov), spolu približne 35 - 40 kusov. Dospelé samce sa väčšinou v lete držia bokom od čriedy a žijú samotársky, alebo sa spoja do malých skupín. Jedna taká, o počte štyroch dospelých samcov sa denne pásla v severozápadných svahoch Hlúpeho vrchu (aj taký tam máme). K tomu ešte pár samotárov a vzniká pomerne presný obraz o tom, medzi akou smotánkou som sa pohyboval. A to ešte nespomínam čriedu, ktorá mala meno Havrania a pohybovala sa v oblasti Ždiarskej vidly a Havrana. Podobne ako Bujačia, aj táto bola pomerne početná, ale nebolo jednoduché sa k nej priblížiť. Jej územie sa nachádzalo v teréne, ktorý ľudia navštevovali len zriedka, čo malo na svedomí, že pri najmenšom náznaku pohybu v jej blízkosti opúšťali pastvinu.
"Moja" črieda bola vo vzťahu k turistom podstatne smelšia. Keďže tieto milé zvieratá žili priamo na hrebeni Belaniek, ktorý viedol do Tatranskej Kotliny, kontaktu s turistami sa nemohli vyhnúť. Tento hrebeň patril kedysi k najobľúbenejším turistickým trasám a mnohí návštevníci si nevedeli túto trasu odoprieť aj napriek riziku pokút, ktoré im hrozili pri porušení prísneho zákazu vstupu. Treba však priznať, že kamzíkov občasná ľudská návšteva nijako zvlášť nestresovala. To mňa podstatne viac. A zase je to len o ľuďoch. Keďže sme ako účastníci projektu nemali kompetencie na udeľovanie pokút, mohli sme týchto porušiteľov len upozorniť, prípadne vrátiť odkiaľ prišli. Mal som dni, kedy som v pohode vrátil osemčlennú skupinu (ani sa nehnevali) a mal som deň, kedy ma upozornený človek úplne ignoroval. Stretnutí s ľuďmi však bolo na hrebeni málo a bral som ich len ako okrajovú záležitosť.
Podstatné boli pre mňa tie "horské kozy", ako im hovoria Poliaci. Zažil som pri ich pozorovaní zábavu, prekvapenia, aj strach. Ak si chcete prečítať, ako si tam žili a čo som vypozoroval, prečítajte si pokračovanie budúci pondelok "poránku".
