Často sa v dnešnom svete (ale myslím, že to bolo aj predtým podobne) stretávame s tým, že rodičia od svojich detí očakávajú priveľa. Úspešní očakávajú, že ich ratolesti budú pokračovať v ich stopách, prípadne prevezmú firmu a pod. Tí menej úspešní zas veria, že ich deti už nebudú musieť bojovať od výplaty k výplate a živoriť. A tak sa môže jedným i druhým stať, že vo svojej snahe dosiahnu to, že spomienky ich detí budú len o drile a odriekaní.
Moje detstvo bola jedna veľká paráda. Okrem zdravotných problémov, ktoré ma trápili do šiestich rokov a dodnes si na ne živo spomínam, nemal som problém. Ak nerátam to, že v škôlke som nechcel spať a moja mama mala pri mne naozaj pestrý život.
Naopak, školu som mal rád a plač prestal. Možno už vtedy som mal v sebe zakorenenú túžbu po poznaní, typickú pre blíženca. Tá vo mne mimochodom ostala dodnes. Odvrátená stránka je v tom, že rád zabŕdnem do každej novej oblasti a zo všetkého sa čosi naučím, ale len málo vecí dotiahnem do konca. Blíženci presne vedia, o čom hovorím, však?
Moji rodičia ma nikdy nenútili do nejakej činnosti. Ak nevezmem do úvahy, že občas som ukladal drevo, aj keď sa mi nechcelo, ale to je vedľajšie. Skôr mám na mysli rôzne krúžky, športy a aktivity. Dlhodobo som navštevoval len vtedajšiu Ľudovú školu umenia, výtvarný smer. Celých 7 rokov. Občas mi to síce poriadne liezlo na nervy, ale vydržal som. Jednoducho, bavilo ma to a dodnes som neobanoval, že som sa tomu venoval. Nikdy som to nezúžitkoval, pretože na vysokú som sa nedostal. Občas si niečo pre radosť vytvorím, len tak z "pasie".
Doma sme mali stále knihy a moji rodičia radi čítali. Keď k tomu ešte pridám, že na každý sviatok, za vysvedčenie a pod. som dostal aj nejakú fajn knihu, potom niet divu, že som čítaniu úplne prepadol. Nikto ma nenútil.
Rovnako aj lyžovanie, či iné športy (aspoň tie, ktoré mi išli, lebo som bol dosť drevo) som bral ako zábavu. S otcom sme boli každý zimný víkend na lyžiach. V lete zase aj s mamou a sestrou neustále vychádzky do lesa, táboráky, huby, pohoda.
Keď som sa po skončení ZŠ rozhodol, že sa pôjdem flákať na učňovku, nikto to neriešil napriek tomu, že "základku" som končil s dvoma dvojkami.
Takže, čo som vlastne chcel povedať? Niekedy sa človek naučí omnoho viac nenásilným, prirodzeným spôsobom a dobrovoľne. Koľko uplakaných a nešťastných detí je na rôznych športoviskách, či krúžkoch, to vedia len tí, ktorí ich tam učia. Nevhodne vybraté športy, záujmy. Netvrdím, že deti majú byť úplné samorasty, ale niekedy stačí len postrčiť, ukázať a človek si nájde sám, čo ho baví.
Možno som nič extra v živote zatiaľ nedosiahol. Možno viem hrať ako tak na gitare a viem priemerne nemecky a podpriemerne anglicky. Viem slušne variť a poznám huby. Lyžujem a chodím občas po horách. keď mám chuť, píšem texty pre kapelu, v ktorej spievam. Veľa čítam a rád píšem tieto články. Naučil som sa a robím ešte mnoho iných vecí, ale o každej môžem hrdo vyhlásiť, že ma do nich nikto nenútil. A za to ďakujem hlavne našim. Živím sa vlastnou, veľmi zaujímavou prácou, výborne som sa oženil (ani do toho ma nik nenútil) a mám sa fajn.
Ak niekto povie, že nie som ambiciózny a nič som nedotiahol do konca, má pravdu. Lenže, mne je takto dobre a na svoje detstvo nezabudnem. Opýtajte sa tých detí, ako je im...
