Veľmi ma zaujala nová relácia STV. Stroskotanec na 48 hodín. Známe tváre v nej žijú dva dni životom bezdomovca. Netvrdím, že mi nejako pozdvihla náladu a pravdepodobne to ani nebolo jej cieľom, prinútila ma však zamyslieť sa.
Už dávno som si všimol a moji najbližší to môžu potvrdiť, že ak je na stanici len jeden bezdomovec a tisíc iných ľudí, so svojou prosbou sa obráti práve na mňa. Cigaretka, drobné a tak. Možno už vedia u koho môžu pochodiť. A väčšinou aj pochodia. Jednoducho, neviem ich odmietnuť. Až na tie cigaretky, tie nedržím. Veď im zas nedávam majetok, len tak trochu. A moje očakávania tiež nie sú ktovieaké. Keď som raz ráno dal mladému rómskemu chalanovi drobné na „bus domov“, tušil som, že o cestovaní to nebude. Poobede som sa znova objavil na stanici a „môjho kámoša“ som uvidel pomerne podguráženého potulovať sa pomedzi ľudí. Slušnosť už bola preč, cieľ jasný. Ešte na pár pohárikov musí naškrabať. V tomto štádiu už moje „ľudomilstvo“ ustupuje.
Bolo by však nesprávne brať to všeobecne. Mnoho ľudí z ulice má príbehy určite komplikovanejšie a zamotanejšie. Vžitá predstava o tom, že hlavnú úlohu hrá alkohol a lenivosť, nie je celkom presná a určite neplatí pre všetkých.
Uvediem príklad zo života, ako sa tomu tak pekne hovorí. Keď som „slúžil vlasti“, stretol som sa s dvadsaťročným chalanom, ktorý na ulici žil. V každodennom vojenskom živote mi spočiatku neprišiel ničím výnimočný, ale niekoľko náhodných rozhovorov ma upozornilo na to, že som stretol človeka, ktorý toho vie naozaj dosť. Študoval v Taliansku a úspešne sa vyhýbal vojenskej službe. Keď už to začalo zaváňať problémami, prišiel na Slovensko. Nikdy som sa nedozvedel, prečo nežiadal odklad, ale to nie je zaujímavé. Aspoň pre mňa. Jeho život v rodnom Prešove bol podstatne zaujímavejší. Pre pomerne neprispôsobivú povahu a problémy s alkoholom ho už v druhom ročníku vylúčili z cirkevného gymnázia. Dodnes som nepochopil, ako sa našiel na škole takého typu, ale pravdepodobne premýšľal aj nad duchovnými vecami. Len si to asi predstavoval inak... Kde pokračoval v štúdiu ďalej neviem, ale nejakú strednú školu skončiť musel, keďže bol neskôr na vysokej. Žil len s otcom a z útržkov som si poskladal, že ich vzťah nebol ideálny. To ho viedlo k tomu, že z domu odišiel a nejaký čas sa pohyboval medzi bezdomovcami. Najčastejšie spomínal chlapíka bez nohy a jeho príbeh.
Bezstarostný, mladý študent na vysokej škole. Študoval v čase, keď už u nás boli „bratské vojská“. Raz večer, pravdepodobne v dobrej nálade, dostali jeden z nápadov, ktoré dokážu zmeniť život od základov. Potvrdzujú silu okamihu, ktorú často podceňujeme. Či už bol sám autorom nápadu neviem, ale dobrý nápad to nebol. Stretli na ulici manželku vysokopostaveného dôstojníka sovietskej armády a zišlo im na um, že vyzliecť túto ženu donaha a zafarbiť jej prirodzenie na červeno je veľmi originálne a navyše, symbolické. Udalosti nabrali rýchly spád. Predvolanie, fotografie, ktoré zabezpečil niektorý zo všadeprítomných agentov, vylúčenie zo školy. Zápis na večné veky a práca robotníka na stavbe. Po čase, nehoda. Uvoľnený betónový blok. Šťastie v nešťastí?! Amputácia nohy a život invalida so zlou politickou minulosťou. Neviem, či bol na ulici ešte za socializmu, ale po 1989 roku už určite. To, či žije dodnes a či to bolo naozaj tak, neviem. Pokojne však mohlo byť.
Jeho príbeh mi dodnes rezonuje v hlave a upozorňuje ma na to, že nielen čas, ale aj kariéra, fungujúca rodina a strecha nad hlavou sú len falošnou istotou visiacou na tenučkej niti. A nožnice nemáme v rukách my... Kto sa celý život staral o svoje detičky a tie ho za odmenu pripravia o strechu nad hlavou, kto je príliš hanblivý a zakríknutý na to, aby si našiel prácu, kto je postihnutý a nedokáže si vybaviť papiere, komu sa nedostalo základného práva na vzdelanie, alebo kto mal jednoducho smolu, vie svoje...
Kto len raz ostal trčať niekde v chlade pár hodín iste chápe, že prežiť tak celú zimu je dosť namáhavé a únavné. Niektorým sa to ani nepodarí. Teraz asi nebudem presný, ale zachytil som, že napr. v Bratislave je asi 2 000 bezdomovcov. A reformy dopadajú stále tvrdšie. Pribúda stres a niekto to nedokáže ťahať ďalej. Zajtra to môže byť hocikto z nás. Mesto Bratislava má pre bezdomovcov 60 lôžok. V iných mestách je to iste podobné, ak nie horšie. Televízne zábery zmrznutého starca pod kartónom sú príliš drsným mementom. Neviem, či je to v tejto súvislosti správny výraz, ale mne sa tu „nota bene“ hodí.
