Máme takého suseda vo vedľajšom vchode. Po každej schôdzi vlastníkov bytov, na ktorej reční, prichádzam domov s pocitom šťastia a radosti. Dôvod je jednoduchý. Osud ma ušetril toho neskutočného bremena a neprisúdil mi balkón. Poviete si, to nie je práve výhoda. Spočiatku som si to isté myslel aj ja, ale po niekoľkých rečníckych vstupoch tohto dobrého človeka... Pochopil som. Je síce pravda, že sa tam fajn suší bielizeň, môžete si tam posedieť a vychutnať slniečko, či spraviť skladisko... Čo je to však v porovnaní s tým, keď hyeny (niektoré dokonca bez balkónov) odsúhlasia to, čo je aj zákonom dané a síce, že aj výmera balkóna má vplyv na výšku poplatku do fondu opráv domu. Nehoráznosť!!! Tak nie dosť, že mu cez balkón uniká teplo a celý život tým trpí, ešte aj toto. To, že napríklad ja, žijúci na prízemí, som náš výťah použil za dva roky päťkrát a platím zaň tak, ako všetci... To už preňho samozrejme logiku má.
Faktom je, že takýchto "expertov" je všade dosť. Roky žili v družstevných bytoch, družstvo sa staralo a nakoniec umožnilo odkúpenie bytov za sumy, pri ktorých sa nám nešťastníkom, ktorí sme za tridsaťročné izbietky zaplatili šesť, či sedemciferné sumy, hlava zatočí. Keď sme sa po revolúcii smiali z králikární a tešili sa na západný štýl bývania v našom malom Švajčiarsku, ešte sme netušili, ako ochotne raz budeme behať za hypotékou, práve kvôli spomínaným králikárňám. A to, že raz bude dvojka v Poprade stáť 1 800 000 Sk...
Choďte sa dnes pozrieť po Tatrách. Víchrica odkryla ošarpané, polorozpadnuté budovy, z ktorých mnohé boli kedysi vysnívaným služobným bývaním. Interhotely, ROH, zdravotníctvo a mnohé iné organizácie poskytovali svojim zamestnancom bývanie a servis. Výmený sporákov, vodovodných batérií, inštalácií, okien. Zrazu príde rok 1989, vlastníci sa zmenia, služby skončia. A výsledok nedal na seba dlho čakať. Bytové domy, na ktorých sa rozpadávajú okná, strechy, omietky. A v nejednom z nich dodnes nedoriešení nájomníci. Kde brali celý život a najmä po revolúcii istotu, že z ich teplých služobných bytov ich nik nedostane, nevedno. Viem však a osobne poznám niekoľko rodín, ktoré v tejto naivnej predstave žijú dodnes. "Tak ľahko nás odtiaľto nedostanú, poznáme svoje práva, chceme primerané náhradné ubytovanie."
Tí šikovnejší a šťastnejší si byty po odkúpení zrekonštruovali a dnes ich prenajímajú, prípadne predávajú. O cene, ktorú sú ľudia z mesta ochotní zaplatiť, len aby mali víkendový bytík trebárs vo Vyšných Hágoch tu radšej písať nebudem. Vždy je to menej, ako kúpiť si apartmánový byt. Takže, títo podnikavejší ľudkovia ma neprekvapujú vôbec. Dostali možnosť, uchopili ju a profitujú z toho. S nemým úžasom však pozorujem tých, ktorí už takmer dve desaťročia tŕpnu, či zajtra nebudú vysťahovaní a vlastné bývanie napriek tomu nikdy neriešili (však načo???). Buď majú naozaj pevné nervy, alebo sa nepoučia, kým sa ich katastrofické predstavy nenaplnia. Mali by však pochopiť, že o ich bývanie v krásnom prostredí majú záujem finanční dravci a situácia sa môže zmeniť už zajtra. A zadné vrátka sú zabetónované...
