Kým ma švagor priviezol k nemocnici, bolo to už také zlé, že som sa nevedel vyštverať z auta. Ani som sa nesnažil vyjsť po schodoch na pohotovosť a namieril som si to priamo na príjem. Keď som sa konečne posadil, bolesti sa stlmili. A potom sa začali diať veľmi zvláštne veci. Príjemne usmievavá, mladá a šarmantná sestrička sa ma opýtala, čo ma k nim priviedlo. Tak som to vysypal a pre istotu som hneď ospravedlňujúco vysvetlil, že som prišiel priamo k nim, pretože by som sa na poschodie, kde je pohotovosť nedostal. Úsmev z tváre jej to nezmazalo, dokonca sa zdalo, že to vôbec nie je problém.
Asi o 5 minút ma zavolali do ambulancie a tak som sa pomaly presunul. Tam sa ma ujal mladý lekár. Ak sa nemýlim, bol to neurológ. Práve takého odborníka som potreboval. Bol pokojný, rozvážny a tak celkovo, v pohode. Poprechádzal som sa so zavretými očami, preklepkal ma kladivkami, postláčal, povypytoval sa, pošteklil ma po nohách drievkom a tak... Pár otázok o alkohole, návykových látkach, drogách. Keď som ho ubezpečil, že som čistý a nemám žiadne alergie, o ktorých by som vedel, pristúpil k samotnej liečbe. Dostal som niečo na bolesť a potom infúziu s niečím na uvoľnenie svalov.
Bezmála tri hodiny som tam ležal a každú chvíľu sa na mňa chodili pozrieť. Milo sa prihovárali a starali sa. Napriek tomu, že som tam prišiel v bolestiach a viac než ležanie na lôžku ma lákala návšteva manželky, ktorá ležala o pár poschodí vyššie, mal som z toho všetkého dobrý pocit. Mimochodom, manželku tiež opatrovali vzorne.
Premýšľal som nad tým, ako je dobre, že ten mladý lekár zatiaľ odolal lákavejšiemu miestu niekde v Čechách a ostal v Poprade a všetci tí zdravotníci, ktorí tam v ten deň boli, pracujú v tomto odvetví napriek problémom, s ktorými sa denne musia popasovať. Pomyslel som aj na to, čo by sa stalo, ak by sa rozhodli hromadne to "zabaliť". Spomenul som si aj na lekára, ktorý pred niekoľkými rokmi odmietol prijať manželku na pohotovosti v Starom Smokovci, s tým, že má len príliš bujnú fantáziu a jej žalúdočné problémy nestoja za reč. Manželku som odviezol do Popradu a o chvíľu už bola na infúziách, dehydrovaná a vyčerpaná. Vtedy som bol pevne rozhodnutý, že toho arogantného antilekára povláčim po všetkých možných lekárskych komorách a komisiách, ale akosi z toho zišlo. Myslel som aj na mnoho iných prípadov, kedy lekári zanedbajú hrubo svoje povinnosti, alebo dokonca porušia svoju prísahu.
Jednoducho, je to o ľuďoch. Ak raz má niekto súcit s chorými a trpiacimi a vie pochopiť ich strach a obavy, ak je ochotný spraviť pre pacienta maximum v rámci možností, vtedy je to človek stvorený pre takúto prácu, či skôr poslanie. Takýto človek bude pomáhať aj napriek tomu, že problémy s financiami a so zdravotníctvom nám prerastajú cez hlavu. Kto sa však minul povolaním a musí túto prácu robiť nasilu, tomu nepomôže ani to, keby zdravotníctvo dostalo všetko to, čo potrebuje a ešte niečo navyše. Jednoducho, nemá na to.
