Pôvodne som plánoval hlavu nejakého známeho indiánskeho náčelníka, ale nenašiel som žiadneho, ktorý by mi padol do oka. A tí, ktorí dobre vyzerali zas boli takí zabijaci, že radšej nie. Démoni a podobné záležitosti neprichádzali do úvahy. Keď ma to má sprevádzať denne a je to neoddeliteľnou súčasťou mňa, chcem niečo pozitívne a ochraňujúce.
A potom som ho našiel. Nádherný Kristus s tŕňovou korunou, z profilu. Krátka dilema. Môžem, nemôžem? Nie je to príliš trúfalé a vyzývavé? Nech, je to nádhera a sila. Ťažko si v mojom ponímaní viem predstaviť niečo pozitívnejšie a charizmatickejšie. Musím neskromne poznamenať, že realizácia vysoko prekonala už aj tak krásnu predlohu (nechválim však seba, chválim majstra, ktorý to dokázal vytvoriť).
Dve a pol hodiny bolesti, potom tri dni úzkostlivej starostlivosti, ako prevencia infekcie a nejaké tie peniažky. To bolo všetko, čo som za to dal. Pomaly však prišiel čas vyjsť s tým na verejnosť. Nikdy som si nerobil ťažkú hlavu z toho, čo si o mne ľudia myslia, ale mal som mierne obavy... Aké budú reakcie? Veľmi rýchlo sa ukázalo, že rôzne. Niekto ani nepozrie o čo ide a rovno zhodnotí, že pokérovaní sú len "basmani", iný zas zhíkne a najviac ho trápi, či to bolelo... Toto všetko som očakával. Ale narážky na zosmiešňovanie a dehonestovanie sa ma dosť dotkli. To v žiadnom prípade nebolo mojim cieľom. Mám neustály pocit, že je so mnou a bude mi pomáhať. Považujem sa za veriaceho človeka. Napriek tomu, do kostola chodievam len dvakrát do roka. V konečnom dôsledku, každý si o tom môže myslieť čo chce.
Keď sme po skončení tetovania už len tak posedávali, Jano (tetovač) povedal niečo, na čo nezabudnem: "Doživotne som sa na tebe podpísal a vždy keď sa pozrieš na ruku, spomenieš si na mňa a na dnešný večer." Je to presne tak. Ešte mnoho ľudí v živote stretnem (dúfam) a mnohí z nich si potom opäť pôjdu svojou cestou a možno na nich zabudnem. Ale na ten večer s tetovaním zabudnúť nemôžem. Denne si naň spomeniem pred zrkadlom. Podobne je to aj s tým mojim a našim Kristom. Často pozabudneme a správame sa, akoby nikdy nebol. Možno by každému prospelo niečo, čo by vyvolalo pocit, že sa stále pozerá a vidí. Možno by sme sa snažili byť lepšími. A možno by sa nám to aj podarilo...
