Generalizovať veci je aj nie je dobré. Nie je to dobré, pre všetky výnimky, ktoré padnú do jedného vreca s väčšinou a oprávnene sa cítia byť ukrivdené. Generalizovať je ale zároveň jediný účinný spôsob ako poukázať na nejakú významnú skutočnosť, trend a hyperbolizáciou udrieť klinec po hlavičke.
Spomínané fóra mi nesedia z viacerých dôvodov:
1. Nemám rada tú familiárnosť cudzích žien, ktoré sa nikdy nevideli, nepočuli a spája ich jedine tehotenská cukrovka, hyperaktívne dieťa, pálenie záhy alebo spánok dole hlavou. V obchode tiež niekoho neoslovujem „moja“ alebo „zlatík“ len preto, že kupuje rovnaký džús ako ja. Pripadá mi to umelé a neúprimné.
2. Nemám rada ani ten protipól, tú neskutočnú zákernosť, s ktorou sú niektoré diskutujúce schopné prispieť do diskusie, ak sa zapojí element s iným názorom. Často mám pocit, že tie virtuálne stretnutia a debaty nevznikajú ani tak za účelom riešenia problémov, hľadania riešenia, pomoci iným menej skúseným, ale akoby vznikali, aby sa diskutujúce – „staré páky“ zoskupili, pritakávali si a donekonečna sa utvrdzovali v tom, čo je a nie je správne. Snáď najlepším príkladom je, keď žena v diskusii vyjadrí názor, že z istých dôvodov nebude ďalej alebo vôbec dojčiť a chce poradiť pri výbere umelej výživy. To je ukážok z lekcií tolerancie, že by ste sa divili...
3. Ďalším bodom je prístup k materstvu, tehotenstvu a akési vyžívanie sa v diagnózach, sklony k martýrstvu a sebaľútosti. Napriek tomu, že zrod nového človiečika, jeho vývoj v matkinom tele, jeho výchova – to všetko sú silné zážitky, zmeny, zázraky a dary – napriek tomu si nemyslím, že tehotná žena alebo matka je/mala by byť odrazu iným človekom. Ani trochu sa nečudujem partnerom, ktorí majú plné zuby „nových“ partneriek, ktoré použijú materstvo za ospravedlnenku na všetko – chýbajúci sex, nezáujem o šport a spoločenský život, nezáujem o vlastné telo, neschopnosť dokončiť si prácu, vykonávať rutinné domáce činnosti... Netýka sa to naozaj rizikových tehotenstiev, otrasných ranných nevoľností a pod.
Ked som bola tehotná prvý krát, samozrejme všetko bolo nové a ja som bola Alicou v krajine zázrakov. Dnes mám viac skúseností a tá najdôležitejšia z nich je, že nikto nepozná moje dieťa a náš život lepšie ako ja sama a teda nebudem akceptovať, reagovať a sebaobviňovať sa kvôli názorom, ktoré sa snažia povedať mi niečo iné. Nechať si oči aj uši otvorené, počúvať rady skúsenejších, vypočuť si iný pohľad na vec a iný prístup je samozrejme obohacujúce, ale každá z matiek by mala na prvom mieste dať na svoju intuíciu a viesť život s bruškom, či dieťatkom spôsobom, ktorý odráža jej vlastný svetonázor a životný štýl. Iba šťastná mama môže mať šťastné dieťa a pre každú z nás je to šťastie predsa originálnou mozaikou.
