Prvý apríl, meniny má Hugo (okrem autora Chrámu Matky Božej v Paríži nepoznám žiadneho), sviatok majú všetci/všetky vtáci/vtáky (myslené čisto ornitologicky, nehľadať zdvojené významy!) a tiež všetci blázni (čo je pojem dosť irelevantný – nikdy som si nebol istý tým, či je „bláznom“ v tomto dni myslený v ústave či na psychiatrii hospitalizovaný pacient, človek trpiaci nejakou psychickou poruchou či evidovaný ako slabomyseľný, alebo je to mierne nadnesené pomenovanie človeka veselej povahy, vtipkára a komedianta/šaša, či skôr fanatika pripomínajúci a možno až nebezpečný typ, s ktorým sa neradno zahrávať, lebo neviete, čo môže myslieť vážne – skrátka typ záporákov mnohých filmov: postava Dennisa Hoppera v Lynchovom Blue Velvet, Gary Oldman v Piatom Elemente, Javier Bardem v No country for old men . . .). A po tomto dni nasleduje ďalších 29 dní mesiaca apríl, prvého skutočne jarného mesiaca, známeho okrem iného aj povestne premenlivým a nevyspytateľným počasím. Dovoľujem si predostrieť niekoľko (konkrétne desať, aby to bolo okrúhle) tipov na zaujímavé a podľa mňa kvalitné filmy, ktorými si možno tento mesiac spríjemniť. Desať filmov na mesiac apríl – menej by bolo málo, viac netreba, predsa len, ak je vonku pekne, treba to využiť! – tu sú:
No Country For Old Men (s. & r. Joel & Ethan Coen, námet: Cormac McCarthy – román, USA, 2007, hrajú: Tommy Lee Jones, Javier Bardem, Josh Brolin, Woody Harrelson a iní, hudba: Carter Burwell) Absolútny víťaz oscarovej noci, ktorý si odniesol sošky za réžiu, film aj herca vo vedľajšej úlohe – geniálny úchylný Bardem; z tohto filmu dýcha oranžová texaská púšť, napätie, pot, nebezpečenstvo a osud, o ktorom to celé je; zatiaľ najlepší filmový kino zážitok roku 2008 a úžasní bratia Coenovci (Big Lebowski) opäť ako ich máme radi plní energie, sily a čierneho humoru;
Living In Oblivion (s. & r. Tom DiCillo, USA, 1995, hrajú: Steve Buscemi, Catherine Keener, Dermot Mulroney, James LeGros a iní, hudba: Jim Farmer) v poradí druhý celovečerný film spolužiaka a kameramana Jima Jarmuscha nezávisláka Toma DiCilla (jeho debut bol Johny Suede, kde „objavil“ Brada Pitta) je pocta a zároveň vyznanie lásky k filmárčine, filmovačke, filmárskemu umenie a nezávislým filmom ako takým – veľmi príjemná, zdanlivo jednoduchá (no o niečo zložitejšia) komédia o natáčaní nezávislého low-budget filmu, kde si Steve Buscemi zahral rolu režiséra (pritom o rok po tomto filmu ako režisér sám debutoval svojim prvým celovečerným filmom), ktorý sa musí počas jednej noci (či skôr veľmi skorého rána) prebojovať všetkými možnými i nemožnými nástrahami a polenami kladenými pod nohy, aké si len pri natáčaní filmu môžete predstaviť; vychutnajte si tento nesmierne podarený a bizarnými figúrkami zaľudnený komediálny nezávislý kúsok;
Half Nelson (r. Ryan Fleck, s. Anna Boden & Ryan Fleck, USA, 2006, hrajú: Ryan Gosling, Shareeka Epps a iní, hudba: Broken-Social-Scene) On je učiteľ dejepisu a tréner dievčenského basketbalového družstva na typickej americkej high schol pre sociálne slabšie vrstvy a ona jeho žiačka – afroameričanka, žijúca len so svojou matkou, ktorá pre prácu nie je skoro nikdy doma; on má vážne problémy s nadväzovaním známostí, vedením usporiadaného života dospelého muža a drogami, ona má brata vo väzení a musí sa vysporiadať s „bežnými“ problémami života jej rovesníkov v podobnej situácii (brat je vo väzení za obchodovanie s drogami); a medzi oboma sa rodí a vyvíja veľmi svojský, zvláštny a zaujímavý vzťah; veľmi citlivý komorný film na hranice psychológie a sociálnej drámy s pozoruhodným a precíteným (a na Oscara za hlavnú úlohu nominovaným) výkonom mladého Ryana Goslinga, no tiež výbornou Shareekou Epps v úlohe mladej Drey;
Annie Hall (r. Woody Allen, s. Woody Allen & Marshall Brickman, USA, 1977, hrajú: Woody Allen, Diane Keaton, Shelley Duvall, Christopher Walken, John Glover, Jeff Goldblum, Beverly D´Angelo, Sigourney Weaver, Tony Roberts a iní) podľa mnohých asi najlepší Woodyho film, každopádne brilantný kúsok, asi najdokonalejší príklad filmovej sebareflexie, autoterapie a mystifikačnej autobiografie, v hlavnej úlohe najmilovanejší neurotik a hypochonder, najslávnejší „anti(?)žid“ a najznámejší Newyorčan Woody (resp. jedno z jeho nervóznych zakomplexovaných intelektuálskych spisovateľských alter eg), vtipné, nápadité, originálne (a zaslúžene oceňované: 4 Oscary – režisér, film, scenár, herečka, 5 cien BAFTA – réžia, film, scenár, herečka, strih, Zlatý glóbus pre Diane Keaton a mnoho iných); ak máte tohto útleho milovníka žien, jazzu, náboženskej kritiky a divokej gestikulácie radi tak ako ja, toto jeho vrcholné dielko si užijete plnou mierou;
PI (s. & r. Darren Aronofsky, námet: Darren Aronofsky, Sean Gullette & Eric Watson, USA, 1998, hrajú: Sean Gullette, Mark Margolis, Ben Shenkman a iní, hudba: Clint Mansell) v roku 1998 celovečerne debutoval veľmi pozoruhodný scenárista a režisér (len na margo tohto selektu a predchádzajúceho filmu – tiež žid). ktorého estetika a pohľad na svet, ako to podáva vo svojich filmoch, nie je práve najoptimistickejšie (jeho druhý celovečerný film som zaradil do rebríčka TOP 10 (+10) najpesimistickejších filmov na tento blog); vysoko obrazovo štylizovaná čiernobiela matematická (a veľmi mierne do žánru sci-fi zatiahnutá – no skôr do toho sci než do toho fi) a konšpiráciou „šmrncnutá“ depresia (vizuálna, zvukové – výborná práca so zvukom a hudba) režiséra, ktorý má za sebou počnúc týmto filmom už celkom peknú triádu kvalitných filmov a ktorý má čo povedať – no slabšie žalúdky a povahy to nemusia celkom dobre stráviť;
A History Of Violence (r. David Cronenberg, s. Josh Olson, USA/Nemecko, 2005, hrajú: Viggo Mortensen, Maria Bello, Ed Harris, William Hurt a iní, hudba: Howard Shore) jedno z najväčších a najzvučnejších mien kanadskej kinematografie David Cronenberg tiež asi nie je celkom normálny (tieto slová potvrdia hlavne znalci väčšej časti jeho filmografie), no géniovia vždy mali a majú výsadu byť mierne vyšinutí . . . myslím, že tento popis autora celkom výstižne postihuje aj tento jeho film; Dejiny násilia síce nie sú filmom o dejinách násilia v univerzálnom zmysle slova „dejiny“, každopádne sú celkom mrazivým pohľadom na zrod násilia, ktoré plodí násilie a tak ďalej . . . cronenbergovsky brutálne, šokujúce, síce oproti ostatnej tvorbe viac sa držiace reality (žiadne mutácie, úchylky, sci-fi excesy a pod.); navyše ak si myslíte, že dobrácky pánko William Hurt nie je vhodný kandidát na záporáka, nech sa páči . . .
Inland Empire (s. & r. David Lynch – tiež kamera a strih, USA/Francúzsko/Poľsko, 2006, hrajú: Laura Dern, Jeremy Irons, Harry Dean Stanton, Justin Theroux, Julia Ormond, William H. Macy, Mary Steenburgen, Nastassja Kinski, Grace Zabriskie a iní) tento film sa nedá opísať pár slovami, pozrite si ho a ak by ste mali záujem si o ňom podiskutovať, dajte mi vedieť, je to na dlhú nočnú debatu pri tuhom alkohole; asi najpodivnejší Lynchov film doposiaľ; odporúčania: Lynch je výtvarník, vyše 30 rokov medituje, pre „aspoň“ bližšie pochopenie treba pozrieť predošlú tvorbu (predovšetkým Eraserhead. Lost Highway a Mullholand Drive) a prečítať si jeho knihu „Big Fish“;
The Raging Bull (r. Martin Scorsese, s. Paul Schrader & Mardik Martin, námet: Jake LaMotta, Joseph Carter & Peter Savage – kniha „Raging Bull: My Story“, USA, 1980, hrajú: Robert De Niro, Joe Pesci, Cathy Moriarty, John Turturro, Michael Badalucco a iní) život búrliváka a boxera Jakea LaMotta je predlohou asi najlepšieho Scorseseho filmu; a keď sa povie „najlepší Scorseseho film“, netreba viac vysvetlení na to, aby si ho človek (hoci aj znovu) pozrel;
The Great Dictator (s. & r. Charles Chaplin, USA, 1940, hrajú: Charles Chaplin, Charles Chaplin, Paulette Godard a iní, hudba: Meredith Willson a Charlie Chaplin) malého tuláka Charlieho s tučniačou chôdzou, ošúchaným oblekom, beťárskymi fúzikmi a pinčom a paličkou – jeho večnými spoločníkmi na jeho tuláckych cestách za uznaním, lepším zajtrajškom a ženským pohladením, ktoré zas a znova pre radosť jeho milovníkov prehráva s detským úsmevom na tvári predstavovať netreba; jeden z najlepších filmov Charlesa Chaplina, kde si zahral dvojrolu: diktátora Hinkela a židovského holiča (pokračovateľa či variáciu na tuláka Charlieho) je (aj – no nielen) na dobu svojho vzniku nadčasovým a odvážnym kúskom, satirou preniknutý skvost svetovej kinematografie; darmo by mi bolo písať viac slov – kto nevidel, nech si pozrie, kto videl, nech si pozrie ešte raz;
Models (s. & r. Ulrich Seidl, Rakúsko, 1999) jedinečný a ojedinelý filmársky rukopis a formálny i obsahový štýl tohto rakúskeho filmára je tak špecifický, že ho musíte vidieť, aby ste vedeli, o čom rozprávam; jeho veľmi precízny a takmer neoddeliteľný prienik dokumentu a fikcie formuje jeho filmy ako nesmierne presvedčivé a silné výpovede o dobe a jej excesoch; v tomto dokumentárnom hranom filme (alebo hranom dokumente) si na mušku berie dekadentný svet vrcholového topmodelingu a jeho zhubný vplyv na vzťahy a vnímanie niektorých základných hodnôt svojich protagonistov; možno trochu presofistikovane povedané, ale ako som spomínal, na pochopenie si to treba pozrieť;
