Obdivom naplnený
pred Tebou na zem padám,
úžas vyráža mi dych,
zrazu nemám vôbec slov,
zmôžem sa len na povzdych,
obklopil si ma krásou,
tak pokúsim sa o nádych.
Spievam Ti bez prestania zo všetkých síl piesne chvály,
za všetko, čo si stvoril,
kiežby Ti celý svet neustále celý svet spieval piesne slávy,
veď bez Teba by nik nežil.
No zrazu mi slová chvály miznú.
Ako je možné, že to všetko dopúšťaš ?
Už spievam pieseň celkom inú.
Je to tak, že na človeka zabúdaš ?
Veď Ty nie si krutý Boh.
Ty si Otec, ktorý ani márnotratného syna neopúšťa.
Veď Ty miluješ oboch.
Rovnako miluješ veľkého hriešnika ako svätého.
Boh je spravodlivý- rovnako dážď na zem dopúšťa,
Boh medzi nimi nerobí rozdiel,
veď aj svätý mohol byť veľkým hriešnikom,
to Boh pripúšťa
a dá im rovnaký milostí podiel.
Preto by sme ho mali aj všetci rovnako chváliť,
lebo On nás rovnako miluje,
vždy sa k nemu môžeme vrátiť,
On za nás krv opäť preleje.
On by za nás Golgotu podstúpil tisíckrát,
ak by to bolo treba pre naše vykúpenie,
znova a opäť by sa dal pribíjať na klát,
len keby nám to prinieslo spasenie,
tak veľmi má nás má rád.
A mi ho stále odvrhujeme,
každý deň mu klinec do tela pribíjame,
a pritom je náš brat- je jeden z nás.
Veď zmluvou s Bohom sme sa stali jeho deťmi a sme teda aj Ježišovi bratia.
A tak nosíme titul taký honosný,
ale tí čo to vážne neberú,
večný prísľub na veky vekov stratia,
ten získajú tí, čo pevnú majú vieru
a s nádejou hľadia vpred,
a s láskou hľadajú vo všetkom tú správnu mieru,
pre takých by nebo mohlo prísť hoc hneď.
