Som velmi zvlastny, ale to je asi kazdy. Radsej ludi pozorujem ako sa s nimi rozpravam. Ale ked si s niekym rozumiem, potom sa neviem dockat dalsieho stretnutia. Okrem toho som introvert a mozno trochu nespolocensky, ale casom sa mozno zmenim a mozno uz ani nie... zatial to neplanujem Zoznam autorových rubrík: Poézia, Reportáže, Súkromné, Úvahy, Nezaradené
Počas týchto pochmúrnych dní sa v spomienkach často vraciame k letu, aby sme sa rozveselili a zahnali depresívne myšlienky. Aj ja tak teraz urobím. Počas letných prázdnin som totiž prežil jeden príjemný mesiac sám v Nemecku. Je prirodzené, že keď niečo nepoznáme, máme pred tým strach. Ani u mňa to nebolo inak. Najradšej by som ani neodišiel, tak som sa pred odchodom bál. Hoci som hnutie Fokoláre, vďaka ktorému som tam bol, poznal aj pred tým.
V dnešnom vydaní Magazína Sme Víkend bola na druhej strane označená ako Porazená týždňa Iveta Radičová, lebo hlasovala za kolegyňu Rosovú. Nestotožňujem sa však s týmto názorom.
Bol pondelok niečo po siedmej večer. Vracal som sa domov. Vystúpil som z električky a prechádzal Vazovovou ulicou. Okolo nebol takmer nikto, dokopy iba asi štyria ľudia, traja boli pravdepodobne príbuzní. Keď vtom som si z ničoho nič som si všimol jednu babku očividne pokúšajúcu sa vyliezť pomocou skladacieho rebríka na balkón prízemného bytu. Snáď by sa len takmer osemdesiat ročná babka nechystala urobiť vlámačku ?
Poézia je nádherná vo všetkých jazykoch. Pri tejto básni som bol inšpirovaný najmä Lumenom 2008 a špeciálne GK Real. Aj preto nie je v slovenčine, ale to, myslím si , nebude nikomu vadiť.
Každý má svojho anjela. Človeka, ktorý mu pomôže práve vtedy, keď to najviac potrebuje. Toho anjela ani nemusíme poznať, stačí, že on pozná nás. A niekto môže mať tých anjelov aj viac. Veď po svete chodí toľko dobrých ľudí. Lenže tí dobrí sú obyčajne menej viditeľní ako tí horší. Veď akých správ sú plné takmer každý deň nielen slovenské, ale aj zahraničné denníky ? Tých negatívnych, samozrejme.
Okolo nás je toľko krásy, tak prečo nechválime jej stvoriteľa ? On stvoril aj nás a aj preto by sme ho mali všetci chváliť.
báseň na aktuálnu tému, ktorá sa periodicky opakuje, a preto aj táto báseň bude zase o rok aktuálna ako bola aj pred 2 rokmi keď som ju začal písať.
Taká krátka básnička, ktorú som zložil ešte pred dvoma rokmi. Je venovaná mojej mame, ale zložil som ju ako domácu úlohu: Napíšte báseň o jednom z rodičov. Moja bývalá slovenčinárka z nej bola nadšená, dokonca si ju odložila do obalu. Neviem či to trocha neprehnala. Ale, veď sami posúdte.
Cieľ ľudského života Ľudia sa hýbu skoro stále, bezhlavo a myslia si, že za istým cieľom, ale je to naozaj cieľ, to čo maju pred sebou ? Škola, práca, trocha oddychu a zase sa opakujú povinosti. Vyzerá to, ako pohyb po kružnici. Od jednej povinosti k druhej. Ľudia sú stále iní, a pritom väčšina z nich má približne rovnaké povinosti, zvyky a záujmy. V prirode je väčšia pestrosť aj ked je v nej všetko naprogramované ako hodinky. Ale aj čovek je súčasťou prírody, takže aj ľudia su veľmi pestrí.
Často chodím okolo ludí, postávam v uzadí a len tak ich pozorujem. Akí sú len zvláštni ! Asi preto, že každý z nich je originál, ale z množstva týchto originálov je posplietaná jedna obrovská mozaika. Mozaika ľudských duší. Každého človeka predstavuje jeden kúsok. Niekoho len kúsoček, len taký maličký úlomok, no niekto toho vykonal už viac, a tak sa môže nájsť vo väčšom kúsku. Je tu úplne každý. Prezidenti, slávne osobnosti, ale aj bežné ľudia, akých sa dajú nájsť všade.
