Mám takého kamaráta, (nie toto nie je klasický vzor vtipu Borisa Filana, naozaj mám kamaráta) ktorému sa pravidelne pritrafilo niečo komické. Niečo o čo by sa bežný človek musel dlho snažiť, ale nikdy by to nemalo taký efekt. Vesmír sa pravidelne spolčoval proti nemu a k pobaveniu ostatných mu hádzal polená pod nohy. Na čo on zvyčajne reagoval výrokom: “To sa môže stať každému”. A vždy dostal aj patričnú odpoveď: “To teda, že sa to môže stať každému, ale vždy sa to stane zásadne tebe!”. No a v podobnom postavení je aj Andrej Danko.
Človek ktorý sa vohnal svojimi rétorickými schopnosťami a myšlienkovými perlami až do bodu, kedy musel verejne prehlásiť, že nie je motáčik. (prvé pravidlo klubu motáčikov je, že ak musíte verejne deklarovať, že nie ste motáčik, ste zaručene motáčik) A vždy v momente, keď sa mu už začalo nejakým spôsobom dariť, tak sa dokázal aj sám stopnúť. Novým, neokukaným spôsobom. Tak ako by to neurobil nik iný.
Ináč to nie je ani tentokrát. V čase keď to pre neho začalo vyzerať dobre, vydobyl si nejakú vyjednávaciu pozíciu z ktorej by sa mu podarilo vynútiť otvorenie koaličnej zmluvy zrámoval stĺp, resp. semafor.
Ono to nie je taký problém, keď dá dole semafor nejaký malomestský buran na aute ktoré nedokáže zvládnuť. Nie je to nič neobvyklé a v konečnom dôsledku ani prekvapivé. Blbé je, keď sa to stane človeku v Dankovom postavení. Základným pravidlom v živote a špeciálne v politike je nerobiť chyby tam kde to nie je nutné. Keď sa dá riziko eliminovať, alebo výrazne znížiť, je dobré tak urobiť. Ak má človek prideleného osobného šoféra 24/7 nemal by šoférovať. Ak predsa šoféruje (lebo ho to baví, skúša nové auto, je buran…) a nabúra, tak by nemal utiecť z miesta činu. Ak utečie z miesta činu, mal by vyvodiť politické dôsledky.
Predseda národniarov sa takto znova stal hrdým nositeľom politickej Darwinovej ceny. Darwinova cena je satirické ocenenie pre ľudí, ktorí obzvlášť hlúpym spôsobom pomohli ľudskému genetickému reťazcu tým, že sa z neho odstránili. Často sa mylne tvrdí, že musí ísť o hlúpe úmrtie, ale možnosťou je aj sterilizácia. A toto sa Dankovi zase raz podarilo. Hlúpou chybou, ktorá vôbec nemala politický pôvod sa pripravil o možnosť získať niečo od koaličných partnerov. Zo silného hráča s dobrou vyjednávacou pozíciou zo seba ako obvykle urobil figúrku ktorej, ako sa hovorí v starom vtipe, nie je možné zveriť do rúk ani dve oceľové kocky, lebo jednu by stratil a druhú pokazil.
Dôsledok to bude mať jedine taký, že napriek hlasnému kriku Danka v prezidentskej kampani ho už nebude nik počúvať a skúsenejší koaliční súputníci mu ukážu jeho miesto. Týmto spôsobom prilial ďalšiu kvapku do pohára trpezlivosti Petra Pellegriniho a Roberta Fica, ktorí s radosťou využijú toto jeho oslabenie.
Nevravím. Mohlo sa to stať každému, ale stalo sa to práve Andrejovi Dankovi (ktorý ako sám vraví, nie je motáčik).
