Už v minulosti, konkrétne počas parlamentnej kampane, sa predseda SNS vyjadril, že nie všetko čo povie je pravda (a my statní sme už dávno zistili, že nie všetko čo povie má hlavu a pätu, ale to je na iný článok). Nepriznal, že klame aj keď spí, ale že nadhadzuje svoje myšlienky a verejne testuje svoje hypotézy. A to takým spôsobom, že ich vypúšťa do éteru a sleduje, ako na ne budú ostatní reagovať. Média, verejnosť, politickí oponenti, ale dokonca aj partneri.
Danko dospel k presvedčeniu, že je nejaký majster politického remesla, alebo niečo podobné. Ale možno sa len riadi heslom fake it till you make it a možno sa mu raz naozaj prihodí niečo také, že sa týmto majstrom stane. O niečo jednoduchší level tohto majstrovstva je politické obchodovanie. Disciplína, v ktorej bol preborníkom iný mastermind - Boris Kollár. Tu sa už Danko správa sebavedomejšie. Absolútne nepredstiera, že je zapojený v tomto prebore a otvorene hovorí, že má osobný záujem čerpať výhody z akejkoľvek verejnej inštitúcie.
No a po spojení týchto dvoch národniarskych cností sa jednoducho rozhodol, že je vhodný čas oboznámiť Pellegriniho, že si nárokuje na jedno z ministerstiev, ktoré momentálne riadi Hlas. Jednoducho výmenou za podporu v prezidenstských voľbách. Tých istých voľbách v ktorých sa predseda Hlasu zdráha povedať, či vôbec bude kandidovať, aj keď mu to už všetci nadriadení povedali a zároveň tých istých, ktoré predseda Hlasu/predseda NR SR má už čoskoro vyhlásiť. Aj keď sa mu do toho neuveriteľne nechce a každým ďalším dňom sa dostáva do horšej situácie.
Danka do tejto situácie čiastočne dostal Taraba, ktorý prezentoval, že SNS by mohla mať vlastného kandidáta. Čo je očividný ťah na zbavenie sa predsedu strany. Dokonca tak jasný, že to aj Danko pochopil. A napriek tomu sa toho chytil. Aj keď je treba uznať, že sa zo vzniknutej situácie snaží vytĺcť čo najviac. Ak by získal ďalšie ministerstvo, bol by jednoznačným víťazom vnútorného súboja v strane. Ak by nekandidoval sám, ale podporil Harabina, ako deklaroval, uškodil by Pellegrinimu, čo by bol v osobnej rovine príjemný bonus.
Akú úlohu v tom zohráva Fico a ako je možné, že si necháva v koalícii robiť takýto rozvrat? Tu sa ponúka niekoľko variant. Prvým, najjednoduchším, ale zároveň najmenej pravdepodobným vysvetlením je, že mu je to jedno. Jednoducho nechá Danka s Pellegrinim robiť čo chcú a na poste prezidenta mu až tak nezáleží, keďže to nie je jeho osobná ambícia a zároveň ho vie vo všetkých dôležitých oblastiach obísť. Taktiež je tu druhá možnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že Fico jednoducho koalíciu a koaličných partnerov neovláda tak, ako sa javí navonok. Nemá prostriedky, energiu a ani politický kapitál na to, aby dokázal zabezpečiť poriadok v koalícii, ktorá sa bude vďaka Dankovi a jeho nápadom dlhodobo boriť s problémami. No a po tretie, v kontexte politického majstrovstva z úvodu by nebolo prekvapením, že je práve toto čo sa momentálne deje, Ficovou stratégiou. Hra vo vnútri hry. Nechať sa dvoch koaličných partnerov rozhádať a na konci zhrabnúť všetko čo po nich ostane. Pellegriniho nechať krvácať, strácať členov aj sympatizantov a posilniť tak svoje pozície a Danka sa zbaviť úplne. Nahradiť ho Tarabom a toho rozložiť postupne neskôr, ak stranu nerozbije aj sám.
Ako sa k celej situácii môže postaviť Pellegrini. Tlačí ho čas, ale na druhej strane vie, že z Dankovej strany ide čiastočne o blaf. Danko osobne nemôže kandidovať. Získal by zanedbateľné percentá, ukázalo by sa, že nemá osobne takmer žiaden výtlak a zároveň by tým vyvolal problém v koalícii. Nie, že by predseda SNS nebol zvyknutý robiť hanbu, predsa len je to dobrou tradíciou pre túto stranu, ale aj na neho by to bolo asi priveľké sústo. Môže predseda Hlasu ponúknuť aspoň niečo výmenou za neutralitu? Podporu od SNS už zrejme neočakáva, ale určite by sa mu hodilo, keby Danko neprepieral jeho osobný život a zároveň otvorene nepodporoval Harabina, ktorý by pozbieral niekoľko hlasov voličov koalície.
Andrej Danko chce v prípade prezidentských volieb hrať svoju hru a vytĺcť z nej aspoň nejaký kapitál. Ale zatiaľ to vyzerá tak akoby zabudol, že proti nemu stoja rozmýšľajúci súperi, ktorí majú vlastnú agendu a navyše sú v tomto remesle omnoho skúsenejší a koniec koncov aj lepší. V konečnom dôsledku tak podkopáva nohy vlastnej koalícii. A to je dobré Andrej, dobré.
