Fico, Danko a Pellegrini sa rozhodli pre zostavenie spoločnej koalície. Teda Pellegrini sa ani tak nerozhodol ako mu bolo rozhodnuté. Síce sa pred voľbami dušoval, ako jednoznačne s Ficom do koalície nepôjde, ale starého psa nové triky nenaučíte. Raz darmo košeľa je bližšia ako kabát. A ďalšie podobné ľudové múdrosti.
Zo sociálno-demokratickej alternatívy k smeru sa behom okamihu stala strana Hlas - podrž balónik. Ono to zas nie je až tak prekvapivé, keďže sa jednalo o smerákov ktorí mali pocit, že si zaslúžia lepšie zaobchádzanie v strane, akého sa im dostávalo. Nevadí, dostanú ho znova. Len v novej, vyššej kvalite. Po predchádzajúcich skúsenostiach s HZDS, SNS, Most-Hídom a Sieťou bude Hlas ďalší projekt, ktorý Fico do konca volebného obdobia rozloží a pošle do zabudnutia.
Peter Pellegrini by sa mohol rozhodnúť kandidovať na prezidenta. Presnejšie povedané, niekto by o tom mohol rozhodnúť a predseda Hlasu by tak, ako vždy, vykonal. Čo by bola celkom logická úvaha, najmä po tom, ako prieskumy ukázali (nie, že by boli prieskumy úplne smerodajné a v poslednom čase v ne prekypovala nejaká dôvera, ale tvárme sa pre potreby uvažovania, že to tak je), že v priamej konfrontácii by porazil každého z možných protikandidátov. V takomto prípade by bol Hlas, ako jeho osobný projekt úplne zbytočný. Celá strana totiž, aj napriek zbožným prianiam zvyšku predsedníctva, stojí a padá výhradne na ňom. A bez neho je to 4,99 percentná strana. Svojim spôsobom Demokrati, alebo ich presný opak. V každom prípade strana bez možnosti dostať sa do parlamentu.
Našťastie sa o bývalých Hlasisotov Smer postará. On to totiž urobí bez ohľadu na to, ako sa Peter Pellegrini rozhodne. Fico tú stranu, ale najmä jej poslanecký klub postupne rozloží. Ako lego, kúsok po kúsku. Jednotlivých poslancov pritiahne naspäť do svojho košiara. Či už cukrom, alebo bičom.
Ani Danko by proti jeho podpore nemusel nič mať. Vyzeralo by to ako jednotný postup silnej koalície. A silu Danko, ako reálne jediný poslanec SNS potrebuje ukazovať. Sám v tejto situácii aj tak žiadneho kandidáta stavať nemôže. Najmä ak nechce priamo poukazovať na svoju bezvýznamnosť. Politický kredit nemôže míňať vo svojom poslaneckom klube na bezvýznamné projekty. Žiadať o podporu vlastného kandidáta od svojich poslancov by bolo z jeho strany mrhaním.
Pre Pellegriniho by preto cesta prezidentského kandidáta bola oveľa pohodlnejšia ako boj s Ficom. Mal by širokú podporu vládnej koalície a mohol by robiť to v čom je skutočne dobrý. Usmievať sa a mávať. Nie, že by nebol pracovitým politikom. Jeho príbeh je priam učebnicovým príkladom kariérneho rastu v politike. Z regionálnych štruktúr až na vrchol. Ale v konečnom dôsledku sú to najmä jamky v lícach, ktoré z neho urobili miláčika davov. Je to univerzálny usmievač a mávač. Kam ho postavíte, tam bude. Budem mu tam dobre a nikomu nebude zavadzať. A pre Fica je prezident ktorý nezavadzia ideálnym prezidentom.
V úrade prezidenta by bol zároveň relatívne nezávislý. Minimálne by od neho nič nezáviselo. Ale mohol by si robiť politiku ktorá ho skutočne baví. Stretávať sa s lídrami iných krajín. Rečniť kdekoľvek a kedykoľvek. Užívať výhody svojho postavenia. Požívať vážnosť funkcie. A na konci byť zapísaný v učebniciach dejepisu, ako ďalší prezident. Cieľ ktorý sa Ficovi nikdy nepodarí. Čo môže Petra Pellegriniho tešiť najviac. Žiak porazí svojho učiteľa a ani ho to nebude stáť veľa námahy.
Peter Pellegrini bol pri zostavovaní vlády postavený pred veľa zlých možností, ale nakoniec by z toho mohol vykľučkovať a skončiť v najlepšom možnom postavení. Síce bez strany, ale s osobným víťazstvom. Uvidíme, ako mu bude rozhodnuté.
