Koalícia Smeru, Hlasu a SNS pomaly, postupne, ale systematicky rozoberá Slovensko. Zatiaľ najmä po personálnej stránke, ale čochvíľa prejde aj k ďalším, inštitucionálnym krokom. K tomuto snaženiu o úplné ovládnutie krajiny sa pridáva aj stále neohlásená, ale očividná snaha o ovládnutie prezidentského paláca.
Okrem Petra Pellegriniho sa už všetci relevantní aktéri vyjadrili o jeho budúcich krokoch. A tak ako je to o ňom známe, títo aktéri majú na jeho rozhodovanie väčší vplyv, ako on sám. Na ich čele stojí samozrejme predseda Smeru Robert Fico. Ten v minulosti ukázal predsedovi NR SR, kde je jeho miesto a zatiaľ to vyzerá tak, že rovnako urobí aj teraz. Peter Pellegrini sa tak nie vďaka sebe, ale napriek sebe môže stať prezidentom. Bude to tak jeho najvyššia funkcia do ktorej sa môže prepracovať, aby zahaľoval konanie Smeru. Lebo, povedzme si otvorene, to bolo vždy jeho úlohou. Či už vedome, alebo nevedome.
Robert Fico osobne je do značnej miery stelesnením Condorcetového paradoxu. Predseda Smeru je konkrétne Condorcetovým porazeným. Kandidátom, ktorý by v druhom kole prehral proti akémukoľvek protikandidátovi. Pre pamätníkov volieb na župana VÚC v Banskej Bystrici je on ironicky, tým povestným kandidátom, ktorého by porazilo aj vrece zemiakov.
V čom je však predseda Smeru výborný je fakt, že sa vie poučiť z vlastných chýb a je si vedomý svojich slabých stránok. Prehra v druhom kole proti Kiskovi mu ukázala, že svoj sen o vlastnej úlohe v dejinách, ako prezident nenaplní. Čo však môže dokázať, je zabezpečenie svojej osobnej bezpečnosti vo forme beztrestnosti vďaka vlastnému generálnemu prokurátorovi a najmä prezidentovi.
No a na úlohu prezidenta sa nehodí nik viac, ako Peter Pellegrini. Ako vravia páni zo Silného výberu: „Bedrové rúško/figový list zakrývajúci nechutné zošúverené telo Smeru”. Ten je podľa posledných prieskumov presným opakom Fica. Je Condorcetovým víťazom. Kandidátom, ktorý by v druhom kole porazil hocikoho, kto sa proti nemu postaví.
Oficiálne sa do prezidentskej kampane zapojilo už niekoľko kandidátov, ale ako najsilnejší sa javí Ivan Korčok. On je teda tým, ktorý by mohol vyvrátiť túto hypotézu.
Voliči na Slovensku zvyčajne plnej moci jednej strany nie sú naklonení. Nie je bežné a vyzerá to tak, že ani žiaduce, aby všetky vysoké funkcie obsadili zástupcovia jedného tábora, nie to ešte jednej strany. Pretože z dnešného pohľadu to vyzerá tak, že ak sa tento ťah podarí, projekt Hlas bude bezpredmetný a jeho členovia sa vrátia naspäť do Smeru, kam patria.
Predseda NR SR má však v rukáve dve esá, ktoré vyplývajú z jeho postavenia. Sám vyhlasuje termín konania prezidentských volieb a z pozície predsedu si robí bezplatnú kampaň.
Vďaka tomu, že kampaň vyhlasuje, vie ju dokonale načasovať. V prípade kandidáta s tak vysokou poznateľnosťou, akú má predseda NR SR nie je až tak potrebné dlhodobo pracovať na jeho obraze. O to sa postaralo jeho predchádzajúce pôsobenie vo vrcholových pozíciách štátnej moci. V jeho prípade prináša výhodu práve to, že kandidátom zatiaľ nie je. Na jednej strane sa proti nemu nik vážne nevyhraňuje ako ku protikandidátovi a zároveň ho médiá výrazne neobmedzujú v priamej účasti na diskusiách, alebo nepriamo vo svojich príspevkoch.
Druhá výhoda plynúca z funkcie, bezplatná kampaň, nie je nič prekvapivé, alebo novátorské. Predseda NR SR pravidelne absolvuje mnoho stretnutí a verejných podujatí, kde môže predostrieť svoje plány do budúcnosti. Stále pod pláštikom funkcie predsedu NR SR, ale v skutočnosti prezentujúc svoj volebný program.
Pár mesiacov pred voľbami to vyzerá tak, že Smer je vo výhode a jeho kandidát sa s veľkou pravdepodobnosťou má šancu stať prezidentom. V rukách drží väčšinu dobrých kariet a je vecou stratégie, ako s nimi bude hrať. Je preto na opozícii, aby sa zjednotila a vytvorila maximálne úsilie na to, aby porazila Smer a koalíciu, ktorú sformoval, pred tým než ovládne všetky vysoké posty v krajine.
