O občianstve sa v našom regióne dá povedať, že sa nečakane a netušene objavilo zvonku. Bolo k nám importované a dá sa povedať vnútené. Bežný obyvateľ Uhorska nepotreboval žiaden doklad o svojej existencii. Po občianskom preukaze ani chýru, ani slychu. Načo aj. Nikam okrem chotára a trhov necestovali a mladí muži na vojne to mali spočítané aj bez nejakého dokladu. Tých zopár vzdelaných jedincov zrejme malo nejaký doklad. Tieto prvopočiatky budovania občianskej spoločnosti u nás narážali na ešte jeden spadnutý strom na ceste - zrod myšlienky národných štátov. Ako mohli občania Uhorska, ktorí sotva ovládali základy štátneho jazyka a ktorí nemali takmer žiadne práva, vôbec nadobudnúť vzťah k Uhorsku ako svojej vlasti?
Horko-ťažko sa poniektorí z nich vymanili zo sociálnej a duchovnej poroby a už ich Maďari tlačili do úzadia, už im brali ich národnosť, deti a školstvo. Opäť raz sa nevzopäl celý národ, ale len intelektuáli a hŕstka tých vzdelanejších a schopnejších a rozhodli sa opustiť stojace a zapáchajúce vody Uhorska a obrátili sa na svojich najbližších susedov - Čechov. Tak sa zrodilo občianstvo Československé. Zrazu ich niekto začal volať občanmi Československa - nie všetci boli hlúpi a rozumeli. Niektorí aj nie a jednoducho to prijali. Veď čo s tým nejaký ten pastier z Očovej asi tak mohol spraviť. Ja osobne (bez nejakého väčšieho výskumu, teda ide len o osobný názor) pochybujem, že by väčšina národa rozumela slovným spojeniam - občiansky princíp, výhody občianstva, práva občana. Jednoducho sa slovo občan zjavilo v ich chotári a tak ho používali.
K tomuto novému štátnemu útvaru sa Slováci hlásili o trošku viac. Predsa len už mali nejaký hlas v krajine, Česi začali budovať úrady a školy a konečne mohol Slovák slobodne hovoriť s úradníkom a nepotreboval tlmočníka. Ale niečo tu škrípalo tiež. Tí Česi boli nejakí nadutí. Na prevažne chudobných Slovákov = roľníkov sa pozerali z hora. Rarita - etnografická zvláštnosť národa Československého. No a už keď si aj časť Slovákov začala zvykať na tento svojský novotvar, prišli roky 30te a hups. Bolo po občianstve - časť uvedomelejších a kultúrnejších žiadali od Čechov viac samostatnosti, ale tí sa len ošívali. Všade stavali busty poloslováka, polomoraváka Masaryka, na Záhorí známeho pod menom Masáryk. A preto sa uvedomelejší a kultúrnejší Slováci spojili s fašizmom - dobovou módnou politickou skupinou a dosiahli rozpad sna o ďalšom, opäť raz len z hora zrodenom občianstve.
Občan, často krát pôvodom Uhorský, následne Československý sa zrazu stal občanom Slovenským. Na čele stál kňaz a fašisti, krajinu obchádzali fronty a slovenský dolár bol žiadaný na celom nenemeckom priestore. Čo si myslia slovenské elity o občianstve sa ukázalo v priebehu pár mesiacov. Zrazu nie každý občan si bol rovný. Boli tí, ktorí mali dobrý pôvod a tí mohli prevziať majetok iného občana. A to len preto, lebo občan Žid, to bolo hotová pohroma pre národ. Eufemisticky to volali arizovať, no v podstate neschopní povaľači, občania darmožráči, ukradli majetok šikovným občanom, občas príliš veľkým kapitalistom, ale predsa len pracovitejším. Chudobná slovenská verejnosť to akceptovala a opäť sa raz naučila o občianskych právach nejakú lekciu - občan sa pozerá na to, ako štát spoluobčanov okráda v ich mene. Vzopätie síl v povstaní, ktoré dopadlo skôr smutne, nás zachránilo a stali sme sa národom spojeneckým - protifašistický. O občianstve sme sa nenaučili nič a neopakovateľná lekcia celej spoločnosti sa vytratila z hláv väčšiny. Prišli roky povojnové a z občana Slovenska sa znova stal občan Československa.
