Bez konca

Noc je úkryt duší
blúdiacich bez cieľa
v plášťoch z krídel muších,
trasa sa omieľa
bez zmeny rovnako.
Pribúda prízrakov,
z bezodného sila?
Skrýša mi je milá
čoraz viac.

Deň je peklo tvárí,
prenikavých očí,
ruky to sú máry
a hrob sa rozkročí,
medom by ťa zlákal
zrazil ako vtáka
a päsťou by búšil
ti do krídel muších
nezľaviac.

Deň a noc
na duši bôľ
pazúry vrany vyryjú v hĺbku.
Tieň má moc
osušiť soľ
no morové rany držia ťa v klbku.

Svitanie je brána,
prejdi bránou strachu!
Na nej kráka vrana,
za ňou čaká v machu,
ľúbiť, krásne slovo,
ktoré chutí kovom,
vonia bielou plesňou,
po ňom vyješ bez slov
na mesiac.

Mrk je brána strachu
čo sa stal skutočný
obrátiac mach k prachu
za ňou kryt polnočný
pred ňou sýta vrana,
ďalšia a ďalšia brána
vpredu zase svitá,
smútok za ruku ťa chytá
na cestu bez konca.