Vždy mám vo zvyku ochodiť babkin a niekedy aj dedkovsad. No bohužiaľ on už nežije, ale naša niekedy spoločná tradícia pretrváva.Síce to už je len ochutnávanie ovocia. Starosť o stromy a debaty nejakoodišli spolu s ním. Dnes keď som tak vonku sedel, mrzol a premýšľal o ňom,dostal som nejaký vnútorný pocit, že by som mal ísť. Mal som chuť, chcel som,musel som? Netuším, ale utekal som a hľadal to najlepšie jablko. Až kýmsom natrafil na strom. Bola to jabloň, nikdy som to veľmi nevnímal, pretože na ňomjablka nerástli. Keď som tam stál. zrazu akoby sa čas zastavil, ba dokoncavrátil späť do doby, keď sme tam stáli s dedkom. Ja som sa ho pýtal, že prečoten strom nezrežeme. Tvrdil mi, že tu budú raz rásť najlepšie jablka. Sladko – kyslé,červené, tvrdé, vodnaté. Proste ideálne. Jasné, že som tomu neveril. Predsanikdy tam nič nebolo a nikdy nebude. Dal mi sľub, že budú a nájdem tamto najlepšie jablko.
Teraz tam stojím a vidím nás dvoch v dobe keď midával tento sľub. Prečo? Osud? Vedel, že nemám rad už opadané jablka. Viselotam len jedno. Trochu som zaváhal. Odtrhol som ho. Bolo vynikajúce. Vysnívaná chuť.Perfektné ako tie časy keď sme to robili spolu. Možno ho tam nechal on. Aby somvedel, že na mňa nezabudol. Stále som cítil jeho chuť. Nuž vedel som, že bolo posledné.Stále som mal chuť na ďalšie a ďalšie. Ponáhľal som sa hľadať, či nie sú nejakéopadané. Boli, ale tie už neboli také ako to zo stromu. Mali už inú chuť. Tamtobolo jedinečné, originálne, nenahraditeľné ako dedko. Zjedol som ho, už nikdynebude, už ho neochutnám tak ako už nikdy neuvidím môjho jediného deduška.
