Ja som jej to robil už dlhšiu dobu. Niekedy prosila, alejednoducho nič. V horšom prípade som jej len zmenil miesto. Boli časy, keďtam v rohu v tom tmavom kúte stála sama. Ja som ju jemne vzal a venovalsa jej bez problémov niekoľko hodín. Bavili sme sa. Čas sa ako keby zastavil.No od leta to už tak nebolo. Len sme sa spolu trápili a mnoho krát toskončilo až z nechutením. Nemohli sme nájsť spoločnú reč aj keď bolaskvelo naladená. Pomaly sa to schyľovalo ku koncu. Hlavne, keď nám všetkypokusy skončili už po 10 minútach. Určite sme potrebovali pauzu, byť od sebaodlúčený. Zistiť, že patríme k sebe. Dlho sme už o sebe nevedeli,nepočuli sa, nepoznali sa, neboli sme na seba zvyknutí.
V rádiu zahrali pesničku. Pri ktorej sme to skúšali,pri ktorej nám to vyšlo. Spomienky robia svoje. Chceli sme to vrátiť. Onačakala, na tom mieste ako stále. Vedel som, že je to ono. Utekal som po ňu.Vzal som ju do náručia aj keď nebola naladená ako niekedy pred tým. Predsa sapodarilo ju do toho dostať. Znela skvelo. Zaspieval som jej. Znova sme sabavili. Išlo nám to, aj keď nie tak ako na dávnejšie. Nič sme si z toho nerobili,veď sme to už dlho nerobili. Čas opäť utekal z hodiny na hodinu. Dokázalisme to. Boli sme spojení, zohratí. Boli sme to my Ja a Gitara.
