Som na konci svojho príbehu, milí priatelia. Aj keď by som mal ešte čo písať. O mnohých nechutnostiach a zlých veciach, ktoré sa v Mestečku diali. Nechcel som tu však poukazovať na deti a ich otlačkoch profesionálnej výchovy. I oni boli otrokom toho systému, tak ako ja. Chcel som viac ukázať na vinu dospelých a zodpovedných, aby sa v systéme ústavnej hovno-starostlivosti konečne niečo zásadne zmenilo.
Aj keď som mladý, mám na to všetko už utvorený svoj názor. Ženy do profesionálnej výchovy nepatria. Sú milé a dobré. Nech sa ale skôr realizujú v rodine a poskytujú deťom svoj domov, ktorý tak dobre vedú. I tým opusteným. Nikdy ich nepustite do profesionálnej realizácie v detských domovoch. Ústavná výchova je zo základu zlá. Proste nefunguje. Nasadli kedysi do vlaku, ktorý stojí na jednom mieste. A oni si myslia, že sa kamsi vezú. Requiem pre všetky panenky a opustené deti. Ženy neunesú toľko zodpovednosti. Možno po boku svojho manžela sú naozaj pravdivé a spravodlivé. Niektorým vychovávateľkám sa rozpadlo manželstvo, alebo sa zle vyspali. Potom boli na nás zlé. A následne ukážu svoju zúfalú a slabú tvár.
A ak sa aj vďaka môjmu tu spísanému príbehu v systéme ústavnej starostlivosti nič nezmení, kašľať na to. Hlavne že to mám konečne za sebou.
The Začiatok
