Nebol som v tie Vianoce v Mestečku prítomný, ale detská vraveli že si takúto službu vzal preto aby deťom nenarúšal kontinuitu a zbytočne ich nemiatol v tieto sviatočné dni zbytočnou výmenou vychovávateľov. Takúto obeť som nepozoroval u žiadneho vychovávateľa v našej bunke. Decká nemuseli dokonca počas sviatkov ani upratovať. To preto aby si sviatky riadne užili. Upratovanie presunul až na čas po Vianociach. Asi mu na deťoch naozaj záležalo.
Niekedy si ma zavolal a vyzvedal ako sa mám u otca na hostiteľských pobytoch. Rozprával som mu o tom ako si spoločne s otcom doma varíme. Že mu cez deň pomáham upratovať domácnosť. I keď som musel pripustiť že niekedy ma k tomu musí pohýňať. Hovoril som mu ako sa po večeroch schádzam s kamarátmi v meste. Ako ma potom otec s obavami čaká doma. Ked sa potom vrátim že sa ešte dlho spolu zhovárame. Niekedy až do skorých ranných hodín. Potom dospávame. Ujo Lisník sa zaujímal okolo čoho sa krútia naše rozhovory s otcom. Povedal som mu že okolo posratého života v Mestečku. Potom sa ma opýtal ako sa cítim keď sa vrátim od ocina späť do ústavu. Povedal som mu, „strašne". A vstal som a odišiel som. Nechal som ho tam sedieť za stolom samého. Všetko si zapisoval. Neskôr som sa dozvedel že práve zápis z tohto nášho spoločného rozhovoru slúžil ako podklad pre vypracovanie stanoviska pre závery súdu ktorý mal rozhodovať o mojom prípadnom umiestnení do domácej starostlivosti. Niekedy sa mi zdal ako buldozér. Nech sa dialo čo chcelo, furt robil tu svoju pomýlenú pedagogiku. A neuhol by ani keby sa okolo neho rúcal svet.
V Lisníkovom prípade dokážem pripustiť že sa môžem v niektorých opisoch a hodnoteniach a nakoniec i v celkovom pochopení jeho osobnosti dosť mýliť. V nikom inom, ale v jeho prípade áno. Niekedy sa mi zdal fantastický, inokedy som ho zase vnímal ako totálneho hlupáka plného hovien a rozporuplnosti. Ja neviem, svet je zložitý.
