Dokonale ma tým namotala. Stále som si v hlave rozoberal ako ju pozvem na kofolu. Zároveň som sa zamýšľal i nad skutočnosťou že kotvu je najlepšie hodiť rovno pod seba a nie ju hádzať ďaleko od seba. Aby sa mi nakoniec môj vlastný svet neprevrátil. S láskou je to všeliaké. Vzhľadom k môjmu pobytu v Mestečku som bol ja nejaká Trojka a Silvia hotová Desiatka. Čo jej ako Mestečkár môžem ja ponúknuť? Kotvu treba hádzať vždy rovno pod seba aby si sa neprevrhol.
Chalani z triedy ma pozvali ku Kozlovi. Na kofolu. Nič sa medzi nami od vtedy čo som v ústave nezmenilo. Boli príjemní a chapaví. Neoddeľovali sa odo mňa. Tak za toto som bol naozaj veľmi rád. Tým, že otec uzavrel nájom nášho domčeku, mal som už aj nejaké peniažky a rovnako som dostával aj vreckové z ústavu. Robilo to sedemsto korún. Menšie deti dostávali menej. Viem nebolo to málo. Ale väčšina deciek ho nedostávalo v plnej výške alebo ho nedostávali vôbec. Vychoši im ho krátili alebo odnímali za rozbité okná, zničený majetok a podobne. Nemali na to právo. Vreckové nemalo byť deťom krátené. Napriek tomu to robili. Raz mi chcela Pavlíková krátiť vreckové. Pokojne som jej povedal že to nemôže. Ak to spraví pôjdem sa žalovať na sociálku v meste. Dala mi ho potom v plnej výške. U nás v bunke boli chalani, ktorí nedostávali ani korunu, pretože im jednoducho ich vreckové nedali. Splácali kadejaké somariny.
Navštívil som po škole otca v nemocnici. Sedel na lavičke v pyžame a župane. Vonku bola celkom zima. Mohol byť nejaký október. Sadol som si vedľa otca a len tak sme tam spolu nejaký čas sedeli. Mal vedľa seba nejaké špinavé veci v taške. Vzal som mu ich do Mestečka. Prával som mu veci v našej bunke. Nikdo sa nič nedozvedel. Mysleli si že je to všetko moja bielizeň. Ja som na oplátku pomáhal niektorým deckám s ich školskými úlohami. Aby som nezostal Mestečku nič dĺžny.
