Takéto výstrelky som si dovolil exkluzívne len v Mestečku. V rámci akéhosi svojho osobného odporu. Mal som potrebu bojovať s celým systémom. Až totálne do vysilenia. Uvoľnila sa vo mne nejaká brzda. Ako keby som zrazu potreboval niekam uniknúť. Schovať sa pre svetom a sebou. Niekam hore vyleteť aby som si dokázal že svoje zasrané krídla ešte stále vlastním. Že mi ich tam neurezali. Možno to bolo všetko prejav akéhosi tlaku ktorý sa neustále zbieral v mojom vnútre. Tlaku zozbieranej ľútosti, ktorá vyvierala zo mňa. Zo začiatku to tak nebolo. Na začiatku pobytu v Mestečku som sa chcel prispôsobiť. Žiť v rámci pravidiel. Poslúchať. Tento odpor som si vypestoval až postupom času. Vlastne to oni, študovaní pedagógovia a odborníci na všetko to vypestovali vo mne. Nechcel som bojovať. Bol som na to až príliš moc zlomený. Chcel som to tu len nejako prežiť až do svojej plnoletosti. A potom na osemnástku odtiaľto vypadnúť. Chcel som aby so mnou narábali dôstojne a s rešpektom. Nič zlé som nevykonal. Nie som žiadny kriminálnik. Len som sa jednoho dňa ocitol bez opatery svojho otca. Nič som zlé nespravil aby ma niekto stále trestal.
Vždy keď som sa vracal odniekiaľ z baru, kde sme sedeli spolu s mojimi spolužiakmi alebo kamošmi bolo mi úplne jedno čo mi povie vychovávateľ alebo vychovávateľka keď sa vrátim do bunky nadratý ako Dán. Bolo mi to jedno. Ako keby sa v mojom vnútri zrazu všetko vyplo. Úplne iné to bolo keď som sa vracal v noci z mesta do nášho malého bytu kde ma už netrpezlivo čakal otec. Mal som silno zovretý žalúdok. Mal som obavu že sa otec o mňa bojí. Že sa o mňa strachuje. Čo je so mnou. A či sa mi náhodou niečo zlé nestalo. „Kde si?" Zakričal na mňa otec keď som si kľúčom otváral dvere. A to bolo všetko. Potom ocino vstal z postele a ohrial mi jedlo. Ešte sme sa dlho do noci spolu rozprávali.
