Ako keby ste chceli vdýchnuť život do starej, odhodenej bábiky. Tie decká sa krútia. Zmietajú sa, obhrýzajú si nechty a vykrikujú zo sna. Ako keby prosili o viac svetla, starostlivosti a viac lásky, ktorú im nepripravení vychovávatelia nechcú dať. Málo ich platia a málo motivujú. Sú to bastardi.
V medziľudských vzťahoch hodne tápeme. "Chceš so mnou chodiť?" Asi tak to vypadá vo všetkom, čo je o vzťahoch. Nevieme nič o priateľstve a nevieme absolútne nič o láske. V technológiách sa vyznáme, to sme dobrí. Robí nám však ťažkosti pohladiť dieťa. Ani nevieme, ako sa prihovoriť jeden k druhému.
Zháňal som sa po Mirovi, chalaniskovi z našej výchovnej bunky. Volal som na ubytovňu, kam sa odsťahoval po odchode z Mestečka. Rok o ňom nič nevedeli. Hotelovú školu nikdy nedokončil. Potreboval sa vyhnúť zlej spoločnosti iných učňov. A tak stále unikal zo školy. Blicoval. Nechodil na vyučovanie, ani na školskú prax. Po čase ho zo školy vyrazili. Drogy, sex a rockandroll a ešte navyše zbrane. Riadny úder hneď na začiatku. Ako to bude pokračovať ďalej? Svet sa s nikým nebabre.
Naznačili mi do telefónu, že ho aj z tej ubytovne vyhodili. Možno neplatil za nájom. Asi to nezvláda. Pamätám sa na jeho bezstarostnosť a voľnosť, ktorú v sebe v Mestečku mal. Práve on ma denne utvrdzoval v tom, že to v Mestečku nie je také zlé. Klamal ma, ale nádej je potrebná. Na každom jednom mestečkárovi bolo vidieť, že je ústavan. Na Mirovi nie. Ako keby to mali všetci do jedného vypálené na čele. Pozriete sa a vidíte to. Ten je určite z Mestečka. Správajú sa tak. Smejú sa tak, mračia a komunikujú tak. Inak ako bežní ľudia. Na Mirovi som tú ich infantilnosť a akúsi čudnú odovzdanosť nebadal. Pôsobili trochu ako Mimozemšťania. Vyhúkaní Mimozemšťania s vyvalenými očami. Nemám ilúzie o rodine. Stýkam sa s mladými a tak to dobre poznám. Dôveru v detské domovy som však stratil nenávratne. Čokoľvek mimo ústavov je lepšie.
Čo je na detských domovoch zlé? (066)
Pokračovanie: Som už dospelý, mnohým veciam však nerozumiem. Nerozumiem vlastne ničomu. Nahlas by som to nepovedal, ani keby ma štvrtili. Človek sa musí tváriť, že je kompetentný a že sa orientuje. Taká je spoločnosť. Inak vás z nej vytlačia. Už som prišiel na to, že vždy musíte byť sebaistý, pretože ľudia okolo vás, takí nie sú. Aby ste im dodali odvahu a silu a odhodlanie. Aby sa s vami cítili dobre. Niektoré ľudské veci sú fakt na hlavu. Komplikované. Čo je na ústavnej starostlivosti zlé? Zbierajú týrané a zanedbávané deti, ako malé štence po okolí a potom sa o ne starajú. Aby ich nikto neutopil. Dajú im jesť, strechu nad hlavou a postupne ich učia, ako sa má žiť. Robia to, čo ich rodičia nemôžu, alebo nechcú robiť. Ale nefunguje to. To viem určite. Skúsil som to na vlastnej koži. Toľko snahy a dobra a predsa to nejde.
