Vychovávateľom to bolo samozrejme jedno a otec bol v nemocnici. Proste som predal všetko. Škoda že ma nikto nezastavil. Kurz v Mestečku bol hodne nizky. Značkovú mikinu ste predali za dvadsať korún, alebo pár cigariet. Nohavice len o pár korún viac. Tričká, ktoré pôvodne stáli cez tisícku, alebo okolo tisícky som predal za desať možno dvadsať korún. Ale práve v tejto chvíli som nemal ani vyndru. Uvítal som že môžem ísť s Aďkou na kofolu. Aďka mala svojho priateľa. Bol to fajn chalan. Volá sa Peťo. Vážil som si ho aj keď som mu to nikdy nepovedal. Prejavoval trochu názory cez čiaru. Myslím extremistické, ale vedel som že to až tak nemyslí. Cítil som že má naozaj dobré srdce. Mal som pocit že Aďka s ním bola naozaj šťastná. Bol som rád že ma Aďa vytiahne von, veď sa predsa nevrátim do Mestečka načas. Tak ako včera, keď som prišiel do decáku načas a ujco vychovávateľ Lisník mi s nadšením zatlieskal. Tlieskali aj decká čo okolo neho stáli keď som sa nečakane ukázal vo dverách. To sa už nikdy nesmie stať.
Povedal som Aďke nech povie aj Silvii, že by som bol rád keby išla aj ona s nami. Aďa došla za Silviou a povedala jej že ideme ku Kozlovi, či nejde s nami. Musela predpokladať že to Silviu silno naštve. Asi o to šlo. Silvia dobehla za mnou a spustila na mňa krik. „To čo má byť!" So Silviou sme chodili spolu na kofču vždy v pondelok po telesnej, keď sme sa vracali zo Sokolovne. Tu v Sokolovni sme mávali telesnú výchovu, lebo naša škola nemala vlastnú telocvičňu. Dobre je sa v komunikácii s babami otrkávať. Nemal som bohvieaké skúsenosti s dievčatami. I keď hubu som mal vždy poriadne podrezanú. Ale toto je asi trochu iné. „Mišo vždy chodíme na kofolu spolu a zrazu voláš Aďu a nie mňa." Vyčítala mi Silvia. Počkal som až dopovie. Dievčatám sa nemá skákať do rečí. „Silvia, Aďa ma pozvala. Ja nemám peniaze preto som ťa nemohol zvať." Silvinka sa zarazila a povedala, „Aha." A odišla. Bola zlatá. Za hodinku dve príbeh dokoncím.
