Jeden môj kamarát si cez svojho kamoša zohnal zelený policajný sveter so znakom slovenskej polície na ramene. Určite si ho nezohnal len kvôli mne. V každom prípade si ho vzal na seba, keď šiel za mnou do Mestečka. Nikomu nič nevnucoval. Zazvonil u nás na bunke a vyžiadal si ma von. Nikomu nič netvrdil, len požiadal vychovávateľku Dubinovú, aby ma zavolala von pred bunku. Ta prišla za mnou do izby a povedala, že ma volá von nejaký policajt. "Michal, čo si vyviedol?" Najskôr som nechápal o čom ta žena hovorí. Potom som pochopil. Hral som tu našu nedohodnutú hru ďalej. Nasadol som ku kamarátovi do auta a s rehotom sme opustili areál ústavu. Zapadli sme do miestnej krčmy a celé hodiny sme kecali. Ešte niekoľko dní chodili vychovávatelia za mnou do izby, aby sa ma dookola vypytovali, čo som vyviedol, keď ma musel prísť vyzdvihnúť policajt do našej bunky. Keď som vychovávateľovi Goliánovi povedal, že som sa dopustil trestného činu znásilnenia, už ma viac nikto z nich neotravoval.
Väčšina kamarátov, ktorých som mal pred Mestečkom pri mne zostala aj naďalej. Bol som tomu rád, ale na druhej strane som nevedel, ako sa mám k ním správať. Boli milí a prihovárali sa mi. Ja som ich však odmietal, alebo úplne ignoroval. Až na pár výnimiek. Nechcel som, aby ma načapali zraniteľného a hotového. Hanbil som sa pred nimi. Vynárali sa vo mne otázky, prečo by sa so mnou chceli aj naďalej kamarátiť. Už si nie sme seberovní. Je nenormálne kamarátiť s Mestečkárom. Nečakajte zmenu v tomto mojom zmýšľaní. Hlavný hrdina nakoniec zmúdrie iba vo filmoch. Ja som si tento mindrák niesol po celý čas, čo som bol v Mestečku. Skončil až keď som sa z toho všivavého ústavu konečne dostal von. Normálny reálny život, nie je predsa film.
Kamarát ma odváža z ústavu (068)
Pokračovanie: Nedokážem to percentuálne uviesť. Najviac detí v detskom domove bolo takých, čo sa ich rodičia vzdali. Proste s nimi nechceli mať vo svojom živote už nič viac spoločné. Nepočítali viac s nimi. Také matky ako keby sa vyondeli a definitívne za sebou spláchli. Nemyslím si, že som nejaký správňacký typ, ale nedokážem si predstaviť, žeby som niekde zanechal svoje decko a prestal sa o neho úplne zaujímať. Dobre, dať ho do ústavu, ale prestať sa o neho zaujímať, to chce iný žalúdok. A mnohé decká v Mestečku ani nepoznajú dôvody, pre ktoré sa tu ocitli. Nedokážem to psychologicky popísať, čo to s takým deckom spraví. Ako ho to do budúcnosti poznačí. Ale chápem ich nechuť poslúchať a spoločensky spolupracovať na čomkoľvek. Denne chodili na bielom aute policajti do Mestečka a odvážali si decká na policajnú stanicu kvôli drobným krádežiam. Hlavne krádežiam. Kto nepatrí nikam, asi patrí všade. Nepatrí mu nič a patrí mu všetko. A tak sa aj k cudzím veciam správajú. Patrí im všetko.
