Už som nemal silu jej opakovať stále dokola, že to vzhľadom k času konca vyučovania nestíham. Skoro ma porazilo, keď som sa dozvedel, že v Mestečku bolo zopár chovancov ktorým ústav obedy platil, aj keď navštevovali učňák, alebo školu v Trenčíne. S tými ženami sa proste nedalo nijako a v ničom dohodnúť. Raz som sa jednej vychovávateľky spýtal, či to náhodou nie je týranie dieťaťa. „Nebuď dramatický," povedala s úškrnom a odišla.
„Zajtra ideš do bunky s normálnym režimom," povedala mi vychovávateľka. Bolo mi to jedno. Neupínal som sa na túto informáciu nejako zvlášť a s nadšením. Neveril som, že sa niečo dramaticky zmení. Aj keď som vedel už, že decká z normálnych buniek majú viac voľnosti. Tu som už teraz mal aj ja. Vďaka tomu, že som navštevoval svoju školu. Vybral som si voľnosti koľko som potreboval. Niekedy som prišiel aj o deviatej večer. Stonali, kričali. Bolo mi to jedno. Pobalil som si veci, bola nedela večer. Rozhodli, že pôjdem do bunky vychovávateľa Lisníka. Bolo to hneď naproti diagnosťáku. Poznal som odtiaľ Mira, čo som ho tu už spomínal. Tešil som sa, že hlavný vychovávateľ bunky Lisník je chlap. Toto jediné mi dávalo istotu, aj keď samozrejme nie bohvieakú, že by to mohlo byť lepšie. Osobné veci som si natlačil do batoha a ľahol som si na posteľ.
Na druhý deň som sa vrátil zo školy. Vzal som si z izby zbalený batoh a zošiel som do haly. Boli tam dve vychošky. Ani neviem prečo, vyhŕkli mi slzy do očí. „No tak už choď, už ťa tam čakajú." Asi som sa zbláznil, mal som ich chuť objať. Prehodil som si batoh cez plece a vyšiel som z bunky. Keď som prišiel do Lisníkovej bunky, všetky decká, bolo ich jedenásť sa zhŕkli ku mne. Vychovávateľ Lisník, mohol mať tak šesťdesiat rokov mi podal ruku a s úsmevom ma privítal. „Ty si Michal. Miško choď decká ti ukážu izbu, odlož si veci a dojdi potom dolu." Vyznal som sa aj v ich bunke. Každá zo sedemnástich výchovných buniek v detskom mestečku Zlatovce sa podobala ako vajce vajcu. Keď som došiel dole aj s húfom detí, vychovávateľ mi povedal. „V diagnosťáku je to dosť tvrdé, tu ti bude lepšie, neboj sa." Rozpačito som sa usmial a povedal som: „Som strašne hladný."
