Všetci sme dostali hotovosť od vychovávateľa a mohli sme si v Tescu, okrem jedla a pornografie kúpiť čokoľvek. Ja som si nakúpil to na čo som bol mimo ústavu zvyknutý. Pánský parfém, šampóny, mydlo a sprchové gely. Dosť mi vadilo že sme si museli darčeky kupovať my sami. Nebolo to ono. Bolo to studené a málo vianočné. Darčeky sa predsa podarovavajú a nie aby som si ich kupoval sám. Vychovávatelia mali zvláštny dar. Vedeli vždy ako všetko pekné zničiť a totálne skaziť. Keď sme prišli z mesta do výchovnej bunky v Mestečku, darčeky mi boli zabavené. Dostal som ich až o jeden a pol miesiaca, teda na Vianoce. Sotva som ku svojim voňavým veciam trochu pričuchol vytrhli mi ich z ruky.
Jeden postatný rozmer života by som rozhodne nechcel zabudnúť. Je ňou solidarita ľudí vonku. Ľudí za bránami detského mestečka. Ľudia majú srdce. Často som sa o tom presviedčal. Nikdy som sa, keď som ešte býval doma s otcom nedostal ku vybaveniu si svojho prvého občianskeho preukazu. Stále mi otec nadával že keď si nevybavím občiansky preukaz tak dostaneme od policajtov obrovkú pokutu. Mal som ho mať vybavený už od pätnástich rokov. Vraj je to povinnosť a je na to aj nejaký zákon. Kašľal som na občaňák. Nechcelo sa mi ísť na políciu. Až keď som bol v Mestečku a mal som už skoro sedemnásť rokov som sa nakoniec k tomuto vážnemu kroku odhodlal. Pokuta mala byť niekoľko tisíc korún za to že som si ID kartu doteraz nevybavil. Keď sa policajt dozvedel že som z detského mestečka, začal sa škrábať na hlave a potom povedal, „no radšej už choď."
Aj u nás v optike na námestí. Tou optikou pod bránou. Hneď vedľa mestského úradu. Potreboval som si nechať opraviť okuliare. Otec mi dal na opravu jednej nožičky od okuliarov tristo korún. Šlo o opravu značkových dosť drahých okuliarov. Napriek tomu že ujo vychovávateľ Lisník v rámci boja s otcovou priazňou mi dal ďalšie tri stovky na opravu okuliarov, ani toto mi na výmenu nožičky nestačilo. Majster v optike mi povedal že to bude stáť viac než mám pri sebe. Že nejde o opravu ale o výmenu celej nožičky. „A kde mám tie peniaze asi v Mestečku zobrať?" Rozkričal som sa na neho. Verte alebo nie dal mi tú opravu celkom zadarmo. Nevzal si odo mňa ani korunu. Častokrát som sa stretával s takouto priazňou ktorú mi úplne cudzí ľudia z vonka preukazovali. Nemuseli to robiť a predsa to robili. Som im za to vďačný. Cudzí ľudia boli ku mne zhovievaví a láskaví. Nechápem dnes ľudí, ktorí často vravia že ľudia sú dnes veľmi zlí. Nie sú!
Peniaze čo mi dal ujo vychovávateľ Lisník na opravu okuliarov som aj s Janom v Stepse prepil. Tri stovky ktoré mi dal otec som mu vrátil naspäť. Otec ich však po mne okamžite poslal ujovi vychovávateľovi Lisníkovi.
