nikdy poriadne neadaptoval. Uvádzal vo svojej písomnej správe, že mám silne puto k otcovi a všetky tie odborné veci. Uviedol, že sa so mnou dalo len veľmi zle vychádzať, pretože som chodil na návštevy k otcovi. Možno to povedal inými slovami, ale nejako v tomto zmysle. Môj otec sa potom pred pani sudkyňou zmienil o zlých metódach vládnucich v ústave v Mestečku. Hovoril o tom, že v Mestečku som schudol pätnásť kilov. A mnohé iné veci. Škaredá a tlstá sociálna pracovníčka mu skočila do reči a vyhlásila, že takéto veci iste súd nezaujímajú. Sudkyňa sa na ňu prísne pozrela a autoritatívne povedala, že naopak, že súd tieto veci zaujímajú. Sudkyňa Rybárová ma potom vyzvala, aby som sa postavil a súdu o týchto veciach niečo bližšie povedal. A tak som tam rozprával. Možno aj dvadsať minút som rozprával. Som dosť ukecaný. Sudkyňa sa na niektoré veci ešte podrobnejšie povypitovala. Sociálna pracovníčka na mňa po celý čas gánila ako sprostá. Potom sa sudkyňa postavila a oficiálne vyhlasila záver veci. Proste ma oficiálne a dôstojne zverila do starostlivosti môjho dobrého otca. Potom sudkyňa Rybárová zatvorila niečo ako veľkú knihu z ktorej doteraz čítala, usmiala sa na mňa a povedala, „Ideš domov k otcovi“.
V detskom Mestečku v Trenčíne Zlatovce som bol presne na deň, pol roka. Šesť mesiacov, ktoré mi absolútne zmenili život. Rozbili vo mne ešte detskú panenskú chiméru. Chiméru o tom, že dospeláci sú dokonalí a múdri ľudia. Nie sú! Sú medzi nimi dobrí aj zlí, tak ako aj medzi deťmi. Dospelák môže byť rovnako bastard, ako je ním nevychované a sprosté dieťa, ktoré šikanuje a napáda iné deti. Niet v tom rozdielu. Nech sa zamýšľam nad vecou ako chcem, zažil som tu len veľmi málo dobrého. A ak predsa áno, vložil to tam môj otec. Práve ten mi robil tunajší pobyt aspoň trochu znesiteľným. Preto, aby som načisto nezošalel. Neprajem zúčastneným na mojom príbehu nič dobrého, ale ani zlého. Ale nech sa mi všetci do jedného pracú z cesty. Strávil som tam čas od 24. septembra 2007 do 25. februára 2008. Konečne môžem začať žiť. Pred tromi mesiacmi som dovŕšil svoje sedemnáste narodeniny.
editované: poradie v nadpise článku.
Michal, ideš domov k otcovi (065)
Pokračovanie: V roku 2008 pripadlo dvadsiateho piateho februára na pondelok. V ten deň na ôsmu hodinu ráno sme mali plánované pojednávanie vo veci môjho vyradenia z ústavnej starostlivosti na okresnom súde v Trenčíne. Bol som s nervami hotový. Otec svoje slovo dodržal a na pojednávanie ma vzal so sebou. Sociálna pracovníčka z obvodného úradu v Trenčíne ma hneď zpražila poznámkou, že tam nemám čo hľadať. Že mám sedieť touto dobou v škole. Môj otec ju s láskavým úsmevom usmernil, aby sa starala o seba. Prišla aj moja mama. Moja mamka je nevidiaca. Nevidel som mamu desať rokov pred tým. Sudkyňa, ktorá rozsudzovala môj prípad, bola bez ruky. Môj otec je tiež invalidný. No, zišla sa nám tam pekná várka. Doktorka Rybárová, sudkyňa síce bez ruky, zato v taláre, hneď v úvode oznámila, že ruší moju ústavnú starostlivosť a že teraz len uvedie dôvody, ktoré ju k rozhodnutiu doviedli. Nemala pravú ruku, zjavne jej však nechýbal mozog a srdce. Čítala hodnotenie od môjho vychovávateľa Lisníka. Ten v ňom uvádzal že som sa v Mestečku
