Poďme k môjmu príbehu. Na konci februára ma byť súd, ktorý rozhodne o zrušení ústavnej výchovy v detskom mestečku Zlatovce. Stále ma niekto z decáku presvedčoval, že to určite nevyjde. Vraj aby som bol radšej na toto pripravený. Aby som nakoniec nebol sklamaný. Nezabudli doložiť, že to ako so mnou samozrejme myslia dobre. Nikto z vychovávateľov sa nevyjadril, že by to s tým súdom mohlo dobre dopadnúť. Nikto, okrem zastupujúcej tety vychovávateľky Dubinovej. Doslova povedala „kolegovia majú pravdu že to ešte nikdy nikomu v Mestečku nevyšlo. V tom sa naozaj nemýlia. Ale asi si nevšimli, že ty si úplne iný prípad. Si so svojim otcom v Mestečku unikát. Michal, ty pôjdeš dvadsiateho piateho februára domov, späť ku svojmu otcovi. Uvidíš!" Povedala teta Dubinová a začala kričať na deti, aby sa sústredili pri stole kvôli večeri. Bol som veľmi rád, že to povedala. Dodala mi hodne odvahy. Nepotreboval som v tomto počuť názor od ocina. Ten poznám veľmi dobre. Počuť však takýto názor od úplne cudzieho človeka, bolo viac než cenné.
Samozrejme že celú noc som nemyslel na nič iné, ako na to, že pôjdem koncom februára domov. Otec mi povedal, že ma na ten súd vezme so sebou. Moja účasť na pojednávaní sa neočakávala. Povánku dostal len otec, ale sľúbil mi, že ma tam vezme aj keby z neba traktory padali. Spoliehal som sa na neho. A stovky krát som si v hlave preberal čo na súde vlastne poviem. No len vtedy, ak mi udelia slovo. Bol začiatok februára a môj deň „D" sa už blížil. Naozaj som sa nevedel dočkať.
Zdá sa mi že sa prístup vychovávateľov ku mne trochu zmenil. Akoby trochu upustili zo svojich nezmyselných zásad a odporúčaní. A už toľko nekričali. Videl som v tom svoju nádej. Akoby sami priznávali, že by to s koncom pobytu v Mestečku mohlo výjsť. Raz som sa pred otcom vyjadril o pomocnej vychovávateľke Pavlíkovej, že je z vychovávateľov asi ta najnormálnejšia. Asi sa to nejako celé rozkríklo, lebo aj Lisník utrúsil nezmyselnú žiarlivú poznámku. „No veď choď za Pavlíkovou, tu máš z nás najradšej." Vzdelanie a školy sú na nič. Normálny ľudský prístup je viac než dve vysoké školy naraz. Normálnosť a pohodový prístup. A ten naozaj Pavlíková mala. Keď sa Pavlíková dozvedela že si ju zvlášť považujem, už ma toľko nenaháňala kvôli lístkom na mestskú dopravu, ktoré som jej musel povinne odovzdávať. Bola ku mne normálna ba až priateľská. Vždy taká bola, ale teraz ešte viac pridala. Hľadela mi naložiť aj na tanieri v jedálni. Bola naozaj fajn. Stačilo naozaj tak málo, aby si nás vychovávatelia získali. Stačil normálny ľudský prístup.
