Na druhý deň v škole to bola celkom nuda. Spolužiak Stano do školy neprišiel a Samuel preberal celý deň s dievčatami najnovšie módne trendy v obliekaní a maľovaní. S Mišom sme sa dosť nudili. Na konci vyučovania navrhol Mišo, aby sme šli do Esa, na kofolu. Slovo kofola obnášalo pivo, víno a všetky pre študentov dostupné lacné liehoviny. Opili sme sa ako kone. Potom som odviedol Michala na stanicu, naložil som ho do vlaku a sám som nastúpil na šestku autobus do Zlatoviec. Vošiel som do bunky. Vychovávateľka sa na mňa vyrútila. Vraj kde doteraz som. Okrikol som ju, „daj mi pokoj." Viac som jej nevenoval ani pohľad.
Keď som po absolvovaní pobytu v diagnostickej bunke skončil v bunke ujca vychovávateľa Lisníka, niekde v tomto období sa otec v nemocnici pomaly preberal. Bol doposiaľ ponorený do svojho sveta. Nikoho do neho nepustil, dokonca ani mňa. Posadil sa na posteľ a vysporiadal a uzavrel vzťahy s našimi prenájomcami, ktorí nam doposiaľ prenajímali malý domček v Kubrej. Zostalo nám tak dostatok prostriedkov na naše osobné potreby. Zato sme sa ale obaja stali absolútnymi a pravoplatnými bezďákmi. Mojim aktuálnym sídelným miestom bolo detské mestečko Zlatovce a otcovým Nemocnica s poliklinikou Trenčín. Pristúpil som k ocinovi, položil som mu na stolík lacnú minerálnu vodu a objal som ho.
