Vychovávatelia nám mimo iné aj varili. Okrem obedov, ktoré sa podávali v spoločnej jedálni nám vychovávatelia varili raňajky i večere a chystali svačiny. Raz sme sa celí uzimení vrátili z akejsi spoločnej akcie. Už ani neviem o čo šlo. Ujo Lisník nám uvaril vodu so sirupom. Keď sme protestovali, že to je nechutné, s pedagogickým a vážnym výrazom nám učene vysvetlil, že chcel aby sme sa zohriali a že nemohol v kuchyni nájsť žiadny čaj. Bol naozaj v pohode. Aj kura od neho bolo menej chutné. Ale to jeho jedlo som mal radšej ako omnoho chutnejšie jedlo od iných vychovávateliek, ktoré neboli také ľudsky dobré ako bol ujo Lisník. Neraz si ku mne sadol a vyzval ma aby som mu rozprával o svojom živote pred Mestečkom. Rozprával som a on mi načúval. Potom mi vrazil do ruky nejaké napolítánky a zo dve jabĺčka a povedal. „Choď za ocinom do nemocnice a nechaj ho odo mňa pozdravovať." Dovtedy ho nikdy nevidel.
Izbu som zdieľal s Marekom. Bol odo mňa o rok a pol starší. Mal krátko pred plnoletosťou. Jeho príbeh bol štandartný. Vychovávala ho samotná mamka, ktorá bola schyzofrenička. Keď sa vyzliekla naprostred ulice a začala spievať, odobrali jej deti. „Asi zle spievala," povedal Marek. Ostaní jeho súrodenci vyrastali v detskom domove v Trnave. Marek navštevoval učňák tiež v Trnave, aspoň mohol byť viac so svojimi. Neviem čo to bolo s nami dvoma, ale nerozumeli sme si. Bolo mi to ľúto, pretože bývať s niekym v jednej izbe a nebaviť sa s ním je dosť zlé. Cítil som z neho dobrotu, ale nejako sme sa nemohli spoločne zblížiť. Keď som niečo vysvetľoval chalanom v bunke ohľadom počítačových hier zahlásil: „No ty si nejaký múdry." Stíchol som a posadil som sa za stôl. Akési decko sa ma zastalo. „Čo ho nenecháš Marek, kým si bol cez týždeň na internáte, Mišo ti opravil počítač a nainštaloval nový systém a ty ho teraz okrikuješ." Nebolo to často ale chytal neskutočné záchvaty zlosti. Ja som zažil tri jeho amoky. Dva súviseli so mnou. Boli to len také prkotiny, povedal som niečo čo sa ho dotklo. Keď sa na mňa rozkričal navreli mu tepny na krku. Doslova som sa ho bál. Z očí mu šľahali plamene. Prišiel som za Braňom, jediným vysokoškolákom z našej výchovnej bunky a opýtal som sa ho, či je Marek pri tých záchvatoch nejako nebezpečný. Povedal mi, že nie. Že nikdy nikoho nenapadol, že nemusím mať žiadny strach. Len keď ho to chytí, aby som už na neho nehovoril a šiel najlešie niekam preč. Braňo študoval učiteľstvo v Nitre. Vedel ako na to.
