Vedel som že medzi mnou a Lisníkom zúri tichá vojna. Mestečko zaviazalo môjho otca k plateniu výživného na mňa vo výške sedemsto korún. Otec im na riaditeľstve jasne povedal že alimenty platiť nebude. Od začiatku čo som nastúpil do Mestečka ma otec finančne i inak podporoval. Stravoval ma a rovnako mi kupoval veci na oblečenie. Platil poplatky spojené s mojou školou. A tie neboli malé. Okrem jediných nohavíc a zopár ponožiek a ešte peňazí na vianočný a narodeninový darček som od Mestečka nikdy nič nedostal. „Pokojne si to obhájim aj pred súdom." Nakričal otec v kancelárii riaditeľstva. Nikdy na súd nepodali to že im otec alimenty nezaplatil.
Nepotreboval som nič od Mestečka. Vďaka starostlivosti môjho otca som mal absolútne všetko. Nemusel som vynakladať nejaké zvláštne úsilie aby som sa zbavoval závislosti na Mestečku. Pretože som nikdy závislý na detskom domove nebol. A to ani materiálne a ani ľudsky. Okrem pár kamarátov som nenadviazal v ústave žiadne vzťahy. Ráno som vypadol z bunky a večer som sa vrátil aby som sa tu len vyspal. Vychovávateľa Lisníka to neprestalo baviť. Stále sa mi vyhrážal polepšovňou. Dôvodom boli moje neskoré príchody do Mestečka. Klasika. Toľko krát sa mi vychovávateľ Lisník vyhrážal polepšovňou že som sa začal báť či to naozaj nemôže spraviť. V piatok keď som prišiel na víkendový pobyt u otca som sa ho spýtal či ma môže dať Lisník do polepšovne. Otec mi povedal že sa na to na úrade v meste pýtal. Sociálny úrad v Trenčíne je niečo ako zriaďovateľ detského mestečka. Teda sú nad nimi. Teta doktorka Havranová otca uistila že ma do žiadnej polepšovne nedajú. Že v záujme sociálky nie je aby som šiel do prevýchovného ústavu. Nakoniec pani doktorka povedala že v naozajstnom záujme úradu je aby som po rozhodnutí súdu dvadsiateho piateho februára šiel natrvalo domov k otcovi.
