Nestíhal som to. Odpovedal som kuchárom a kuchárkam na všetky všetečné otázky. Či už mám nejakú priateľku a prečo som vôbec tu v ústave a podobne. V rukách som držal prázdnu tácku. Naložili mi ju doplna jedlom. Knedlíky na tanieri sa nedali ani spočítať, toľko mi ich naváľali. A potom tučná teta kuchárka povedala, aby som ešte prišiel, keď to zjem, že mi ešte pridá. Ako v nejakej rozprávke. Bolo to nevídané. Slovo Mestečko som si vždy spájal so slovom hlad. Ale pretože mestečkárska jedáleň sa i na druhý deň, i na tretí deň, vlastne po všetky nasledujúce dni i naďalej zavierala so železnou pravidelnosťou o tretej hodine popoludní, nemohol som sa z tejto nad-starostlivosti tešiť tak často, ako by som si prial. Bolo to exkluzívne.
Slúžila vychovávateľka Berdáková. V bunke bol ako vždy počas jej služby bordel, ako na ruskom fronte. Nikdy to počas svojej služby nezvládala. Decká ju nerešpektovali. Začnite rozprávať o bohu a podobných sračkách a stratíte rešpekt každého. Môj otec raz vtrhol do kancelárie hlavnej vychovávateľky Janišovej a vynadal jej. Trval na tom, aby vychovávateľka Berdáková prestala s tými katolíckymi rečami, ktorými otravovala všetky deti v bunke. Janišová začala protirečiť, že sa určite nič také vo výchovnej bunke nedeje. Otec jej povedal, "ak to neukončíte, pôjdem s tým na úrad". Asi to malo nejaký účinok, lebo Berdáková s tými rečami skončila.
Aj na tejto jej službe bol neporiadok a chaos, ako vždy počas služby Berdákovej. "Budeš bez večere!" Vykríkla Berdáková na jedno z deciek z našej bunky, ktoré pobehovalo po bunke. Malé chlapča sa náhle zarazilo. Zostalo stáť na jednom mieste. Vopchalo si palec do úst. "Naplňte ten trest a uvidíte, čo s vami porobím," zakričal som na vychovávateľku Berdákovú. Tá sa pozrela na mňa, potom k oknu, a bez jediného slova, položila pred malého previnilca tanier. Bol som rád, že ustúpila. Neviem, čo by som robil, ak by neuposlúchla.
Vykrikujte stále, že ste hladný. To sa nedá. Súvisí to so sebaúctou. Človek sa len málokedy zastáva svojich vlastných potrieb. Pobiť sa za iného je o niečo normálnejšie. To že riešite problém niekoho iného, sprostredkovane riešite aj ten svoj. Nedržal som hubu. Ani náhodou. Sťažoval som sa v meste na sociálnom úrade. Nič sa však v tom nezmenilo. Čo je mi naozaj ľúto, aj keď som z Mestečka už preč je, že vychovávatelia a vychovávateľky si ani len neuvedomujú pomerne jednoduchú vec. Sú úplne mimo. Ak by dali deťom v ústave najesť, boli by decká omnoho lepšie a pokojnejšie. Hladní neposlúchajú. Najedení vysilení ležia na svojej posteli a tupo sa usmievajú.
O hlade v decáku po miliónty krát (067)
Pokračovanie: Na prstoch jednej ruky by sa dalo spočítať, koľko krát som bol v mestečkárskej jedálni na svoj štátny obed. Nikdy som to zo školy nestíhal. Nedalo sa to. Vyučovanie v škole na zdravotnej škole končilo dávno potom, čo zavreli ústavanskú jedáleň. Ak som sa aj dostal do jedálne načas, muselo v tom byť niečo výnimočné. Napríklad to, že sa nám vyučovanie z nejakého dôvodu skončilo skôr. Ani neviem prečo, boli zo mňa kuchári a kuchárky v jedálni takí nadšení, keď som sa tam zrazu objavil. Všetci boli guľatí a dobre naladení. Keď ma uvideli, najskôr ma podrobili krížovému výsluchu. Kto som, čo som. A prečo nechodím na ich obedy. Pripomenulo mi to jednu starú českú rozprávku, kedy sa starý dobrý kuchár sťažuje princovi: "...někto tu snad pohrdá mím kuchařským uměním?" Nie nepohŕdal som ich kuchárskym umením. Nemal som moc možností presvedčiť sa o ňom.
