Pustil som sa raz do rozhovoru s jedným vychovávateľom z detského Mestečka. Zdalo sa mi, že v jeho správaní bolo niečo dobré a príťažlivé. Myslel som si, že to bol jediný vychovávateľ, ktorý bol normálny. Napriek tomu, že sa o ňom rozprávali zvláštne veci. Pred pár rokmi sa v Mestečku prevalil pedofilný škandál. Bol dosť medializovaný. Aj novinári vychovávateľa obviňovali, že zneužil dievča z bunky. Niektorí sa dokonca k téme po čase vrátili a vo svojich článkoch sa zamýšľali, prečo stále pracuje v Mestečku.
Raz som si k tomuto vychovávateľovi prisadol na lavičku. Chcel som sa ho na tieto veci spýtať. Bol to môj spôsob, ako sa vyrovnať so správaním niektorých hnusných vychovávateľov. Teraz mu to riadne vytmavím! Zastrájal som sa. "Ujo vychovávateľ, vy ste mali sex s chovankou z vašej výchovnej bunky?" V tej otázke bolo všetko. Boli tam otázky, ktoré ma zaujímali, a boli tam výčitky, ktoré som mu túžil šplechnúť do ksichtu.
Ak by bol proti takej otázke protestoval, povedal by som mu, že mám právo, ako chovanec, položiť takúto otázku. Mám právo sa pýtať do akej miery je dôveryhodný. Vychovávateľ sa na mňa skúmavo pozrel a pokojne povedal: "Poznáš to dievča, ktorej sa to malo týkať?" Odpovedal som, že áno. Aj keď som ju moc nepoznal. Vychovávateľ sa po mojej otázke nerozčúlil. Zostal absolútne v kľude. Začal ticho rozprávať "Deti sú niekedy hodne vynaliezavé. Mám rád deti, ale niekedy žasnem čo dokážu." Začal nahlas uvažovať. "Možno bola do mňa zamilovaná a toto bol spôsob ako ma donútiť všímať si ju. Viem, že sa do mňa zahľadela. Ale to si nesmieš všímať. Chcela na seba dajako upozorniť. Aj keď som z toho celého smutný, nehnevám sa na ňu. Odhodené deti sú smädné. Po pozornosti. Po priateľstve. Po láske. Niekedy spravia naozaj všetko, aby si pozornosť dotyčného vydobyli. Možno jej vadilo, ako s ňou, do určitej miery, odmietavo jednám. Neviem presne, čo mala v hlave, tam nikomu nevidíš. Na polícii aj pred psychológmi neustále menila svoje výpovede. Nakoniec to celé stiahla. Ale ľudské reči už nezastavíš."
Lichotilo mi, že sa so mnou rozprával normálne. Že sa nedomáhal hlučným spôsobom rešpektu ku svojej osobe. A nekričal na mňa, čo si to dovoľujem. Nevyhrážal polepšovňou a neposielal ma do horúcich pekiel. Poslal by som ho do kelu. Rozprával sa so mnou, ako s dospelým človekom, ku ktorému prechováva rešpekt a úctu. "Prečo sa ma na to pýtaš, Michal?" Tú jeho otázku som začul z diaľky za mojim chrbtom. Odkráčal som do svojej bunky. Niektoré veci sú zložitejšie, než ako sa na prvý pohľad zdajú.
Pedofilný vychovávateľ (071)
Pokračovanie: Poznáte ten pocit, keď hrdina filmu stojí niekde v strede rušného sveta a hľadí dlho pred seba. Jeho zrak smeruje do zeme. A život okolo hrdinu sa niekam divo rúti, v strašnom besnom tempe. Je to lacný grafický efekt, keď hrdina je nehybný a autá a všetko čo sa hýbe sa zmení na pokrútené svetelné špagety. Nikto z toho záberu nezmúdrie. Ani hlavný predstaviteľ, ani vy nie. Je to len na efekt. Len tak. Takže je to absolútne na nič. Len to zapĺňa miesto a nie je to na použitie. A také sú často zábery z nášho života. Mnohé nemajú takmer žiadny zmysel. Mali by ich vystrihnúť. Ako zlé a nepotrebné. Celý pobyt v ústave som takto podobne vnímal, ako jeden obrovský pokazený záber z filmu. Ktorý nebol dovysvetlený a bol nedostatočne vypointovaný. Napísal ho a zdramatizoval mizerný režisér. Život. Jeden záber za druhým. Bez nadväznosti a zmyslu. Skôr než zábery z filmu, mi celý ten dej pripomínal náhodne blikajúce snímky snívajúceho, spiaceho mozgu nejakého človeka. Zhúleného a poriadne preťaženého.
