Prišiel som za tetou vychovávateĺkou Berdákovou aby ma pustila s Braňom do mesta na pizzu. Nikdy som pred tým Berdákovú nevidel, bola to jej prvá služba kedy som bol v Lisníkovej bunke. „Teta pustili by ste ma s Braňom do mesta?" oslovil som pedagogičku. Pozrela na mňa. „Ty si tu nový?" Povedal som, že áno. Nechala si moju prosbu zopakovať. „Vieš čo je to pokánie?" Zarazila ma jej otázka, nevedel som čo odo mňa chce. „Ja viem čo je pokánie teta. Ale chcem isť von s kamarátom na pizzu, pustíte ma?" Spokojne sa na mňa pozrela, „Michal ak neprejaviš pokánie, nikam nepôjdeš." Absolútne som jej nerozumel. Niekoľko krát som sa je spýtal, čo odo mňa chce? Stále vravela, aby som prejavil pokánie, a že potom budem môcť ísť. „A čo ja vám mám prejavovať aké pokánie, čo ste vy nejaký boh?" Vytáčala ma. Vychovávateľka sa postavila a celú vec uzavrela, „nikam nepôjdeš! Ak by si prejavil pokánie za všetky svoje hriechy, čo si porobil vo svojom živote, pustila by som ťa von." Vtedy mi došlo, že tá žena nás domovákov nenávidí. Pokladá nás všetkých za zlých a špinavých. Nahnevaný som jej povedal, že na tu pizzu jednoducho pôjdem a vybehol som za Braňom von z bunky. Tým u mňa táto žena skončila. Vedela vopred, že ma nechce pustiť nikam a iba ma vyprovokovala.
Na druhý deň k nám prišla Martinková. Zastupovala vtedy vedúcu výchovy. Sedela na riaditeľstve detského Mestečka. Povedala mi, že by chcela počuť čo sa včera stalo na službe vychovávateľky Berdákovj. Celý ten príbeh som jej po pravde rozpovedal. Martinková si ma vypočula a povedala, že na mojom správaní nevidí nič zlého. Keď som sa jej spýtal či ma nejako potrestá, povedala mi, že nie. Že nevidí žiadny dôvod na trest. Ujco vychováteľ Lisník mi na druhý deň oznámil, že mám zaracha. Že to nariadili z riaditeľstva detského domova. Nechápal som. Bežal som za Martinkovou a pýtal som sa prečo. Povedala mi, že musím byť hodne skazený človek, keď som jej takto zákerne o celej veci s vychovávateľkou Berdákovou klamal rovno do očí. Kričal som, že som neklamal. Okrem dochádzky do školy som sa nasledujúcich tri a pol týždňa nedostal von z bunky. Víkendy boli veľmi dlhé. Rád by som sa s odstupom rokov dozvedel, akú verziu tohto prípadu vychovávateľka Berdáková podala Martinkovej. Ja som totiž neklamal. Martinková si mohla dať robotu a celú vec si overiť od deciek v našej bunky. Celému incidentu boli prítomné. Ani vychovávateľ Lisník sa ma nezastal. Niečo sa týmto v mojom vnútry zásadne zlomilo.
