Prišli na slušnom aute a boli veľmi dobre oblečení. Naozaj neviem čo si mám o tom všetkom myslieť. Nepotrebovali predávať svoju dcéru. Kašľať na to, fajčili sme v jej izbe. Raz vošla vychoška do izby a my sme držali v rukách cigaretu. Najskôr sme tvrdili, že mi nič necítime, ale potom sme sa so smiechom priznali. „Decká!“ napomenula nás. Vždy tie dobré vychovávateľky boli bez moci. Proste neboli v prevahe. Tie zlé kontrolovali všetko. Zlí sa vždy presadia, viacej ako ti slabší a lepší. Viac ich vidieť. Táto vychovávateľka bola fajn.
Pomaly sa decká z okolitých buniek dozvedali, že v diagnostickom domčeku je nový chalan. Nový ústavan. Niektorí prišli zazvoniť a vypýtali si ma na chvíľu pred dvere, aby sa mi predstavili. Hlavne boli zvedaví. Aj ja som bol. Vítal som tento záujem. Mal som aspoň cigarety. Vedel som, že je dobré ísť veciam oproti a nie sa stále trápiť. Tak som poznal niektoré decká, s ktorými som mal neskôr zdieľať kusisko svojho života. Nie časom ale významom a hĺbkou. Poznal som aj brata toho chalana, čo si ho adoptoval Béla Bugár. Bol aj so svojimi ďalšími súrodencami v Mestečku hviezdou. Ja si ale myslím, že Bugár nemal trhať rodinu, alebo mal adoptovať všetkých piatich, alebo nikoho.
Asi po týždni pobytu v detskom domove som ochorel. Dostal som silné horúčky. Otec v takýchto chvíľach vždy pri mne stál. Navaril kopu čaju, nakúpil lieky a citróny a vitamíny. Nie moc ovocia, to počas chrípky dráždi, ale skôr vitamínky umelé, chemické. A vždy navaril dobrú slepačiu polievku. Miloval som tie dni, keď som bol chorý, hlavne keď som bol malý, otec sa vždy o mňa starostil a to bolo moc fajn. Keď videl, že mi to robí dobre, tak to začal so strachom o mňa preháňať, dokonca začal naoko rumázgať, aby som bol šťastný. Tu v decáku som sa desil toho, že poskytnem svoju slabosť a chorobu, cudzím čudným a neznámym ľuďom. Zvaľte sa od slabosti do postele, keď musíte byť stále v strehu a kryť sa. Poďakoval som za čaj, čo mi doniesla vychovávateľka. Bol studený, ako ona. Keď odišla z mojej izby, plakal som.
