Lobing proti sexu doktrinálnych kresťanov nakoniec zvíťazil, a veľmi rýchlo boli slobodne zmýšlajúci bratia označení za heretikov a tých čo zišli z cesty, takým istým spôsobom ako sa to robí aj dnes.
Niektorí z doktrinálnych boli dokonca tak posadnutí strachom zo sexuálnych vecí, že zakazovali dokonca čítať state Písma, ktoré mali sexuálny podtón, lebo mohli vyvolať hriešne myšlienky.
To čo dnes často chápeme pod slovom „hriech" nepochádza z učenia Ježiša Nazaretského a ani z kamenných tabúl desatora z hory Sinaj, ale z tvrdých rán osudu v oblasti sexuality u mužov žijúcich na pokraji úsvitu Rímskeho impéria. (Tannahill, 1992: 138).
Pustovníci a herézy
Cirkevní otcovia, silne ovplyvnení Gréckym, Rímskym, a Perzským učením a tradíciami, a taktiež pretlačením Pavlovho osobného názoru na sexuálnu abstinenciu do úplnej krajnosti, vyrazili proti všetkému, čo malo niečo spoločné zo sexom. Muži ako Tertullian (150-230), Svatý Hieroným (331-420) a Svätý Augustín (354-430) položili základy svojich doktrín na tom, že ľudská sexualita je v svojej podstate ohavná. Asketickí mnísi štvtého storočia vytvorili z celibátu a utrpenia kvôli väčšiemu duchovnému blahu veľmi populárne témy a začali dokonca učiť, že len cez celibát môže človek obnoviť svoju prirodzenú a asexuálnu podstatu pre ktorú bol pôvodne stvorený na obraz Boží. (Sherrard, 1976: 8).
Aby sme dokázali pochopiť evolúciu, ktorá prešla z pôvodnej pozitívne vnímanej sexuality v hebrajskej kultúre do kresťanskej negácie sexu a potešenia, musíme pochopiť tri popretkávané činitele, ktoré túto kultúru ovplyvnili. Je to dualistická kozmológia Platóna (duša a myseľ sú vo vojne s telom), stoická filozofia skorej Gréko-Rímskej kultúry(nič nesmie byť spravené za účelom potešenia) a Perzská gnostická tradícia (démoni stvorili svet, sex a tvoje telo v ktorom máš uväznenú dušu a kľúčom k spáse je popretie všetkého telesného). Za necelé tri storočia po Ježišovi, tieto činitele spolupôsobiac zviedli kresťanských mysliteľov k zúrivému odmietaniu ľudskej sexuality a sexuálneho potešenia. (Father Robert T. Francoeur, The Religious Suppression of Eros)
Mnoho ľudí zabúda, že povoľná Grécka spoločnosť obsahovala taktiež anti sexuálne asketické extrémy. Dokonca Epikuros, ktorý miloval dobré jedlo, zatratil sex slovami „muži nikdy nemali prospech zo sexuálneho spojenia" (Davies, 1984: 176) Diogenes, známy grécky cynik, žil v koryte aby sa zbavil pokušení tela, a grécky stoici povolovali sex len za účelom prokreácie. A boli to práve tieto extrémne asketické formy, ktoré najviac ovplyvnili kresťanstvo.
Platón, na jednej strane priaznivo naklonený prostitúcií a homosexualite, v svojich Zákonoch píše, že svet by bol lepším miestom, keby zmizol všetok sex. Sokrates aj Platón učili, že každá sexuálna aktivita zraňuje dušu človeka. Platónove učenia boli zrevidované v tretom storočí, Plotíniom, hlavným protagonistom neoplatonizmu, ktorý zašiel ešte daľej ako Platón v pošpinení sexuality, keď učil, že k mystickému spojeniu s Bohom môže dôjsť len v tedy, ak budeme popierať a potláčať všetku telesnosť.
Svätý Augustín a odpor k manželstvu
Bol to práve Svätý Augustín, ktorý spečatil antisexuálne predsudky cirkvi. Predtým ako sa stal kresťanom, študoval práce Plotíniusa a 11 rokov bol členom Manichejskej sekty, ktorej zakladateľ učil, že Adam a Eva vznikli sexuálnym spojením diablových detí, a prokreácia bola len daľšia skazená súčasť stvorenstva princa temnôt. Augustín síce toleroval sex ako nevyhnutné zlo, ale v každom prípade ho odmietal ako niečo čo malo spôsobovať potešenie. "Potešenie spôsobené pohlavným stykom je nositeľom dedičného hriechu."
Namiesto toho aby si uvedomil, že prekrucoval pravdu kvôli svojej osobnej skúsenosti s individuálnym hriechom, myslel si, že to bola univerzálna vina spôsobená dedičným hriechom, čím ovplyvnil chod kresťanských dejín na stovky rokov, miliardám ľudí.
Snahou zabrániť manželom radosti z intímneho styku a Augustínovým obviňovaním z ich žiadostivosti a zlyhania v tejto veci, je jednou z najväčších morálnych nespravodlivostí, ktoré sa v dejinách cirkvi udiali. Na druhom mieste je potom zmýšlanie cirkvi o ženách a taktiež, ako mnohí súhlasia povinný celibát kňazov.
Methodius učil, že sex je „neslušný" a Ambróz, že je „nečistý". Svätý Ján Zlatoústy, veľký kazateľ štvrtého storočia, tvrdil že, „spomedzi všetkých primitívnych beštií ani jedna nie je tak nebezpečná ako žena." Tertulián natoľko zavrhoval sex, že verejne zavrhol svoj sexuálny vzťah so svojou ženou a učil, že sexuálne spojenie vyháňa Ducha Svätého. Ženy sú podla neho „dverami diabla, skrze ktoré satan vchádza do sŕd a mysle mužov a spôsobuje im cez ne duchovnú deštrukciu." Jedno z učení, ktoré bolo populárne v danom období tvrdilo, že ženu a spodnú časť muža stvoril diabol. Svätý Jerom hlásal učenie, ktorého základ bol, že "panenstvo patrí raju a manželstvo je dôsledok nášho pádu."
Arnobius (d. c. A.D. 317) onzačil sexuálne spojenie ako ohavné a degradujúce, a napísal, že by bolo rúhave len si predstaviť, že Ježiš sa "narodil z odporného koitu a prišiel na svetlo výsledkom výstreku nezmyselného semena, ktoré je produktom obscénneho ohmatávania." (Brundage, 1987: 64)
Pár zanietencov to dokonca tak zobralo, že začali spisovať vlastné Písmo. Dodnes sú tieto písomnosti zachované a zachytávajú obrazy, v ktorých je manželstvo prezentované ako „hnusne špinavý spôsob života" alebo ako „dielo hada" a taktiež tvrdí, že Ježiš prišiel „zničiť sexuálne praktiky ženy." Origenés (c. 185-254) ranný mních, ale grécky filozof v srdci, bol tak nespokojný so svojou sexualitou, že sa nechal vykastrovať.
História židovskej a kresťanskej odozvy na ľudskú sexualitu a zmyslovosť je evolúciou Západnej kultúry prechádzajúcej zo židovsky pozitívneho vnímania sexuality do kresťansky negatívneho.
Represia Erosu
Laici boli postupne odrezaní od Písma silnejúcou vrstvou kléru a o to ľahšie sa stali obeťami ich doktrín. Zaťažovali ich stále viac pocitmi viny a strachom z hrôzostrašného rozprávania o večnom mučení všetkých, ktorí sa odchýlili od panenského ideálu. Muži a ženy boli nútení konať proti prirodzenému poriadku, a bojovať s vlastným telom, aby spasili svoje duše. V 8. storočí vládol tvrdý striktný systém sexuálnych pravidiel a trestov, popisujúcich do detailov všetky myšleinky a aktivity ktoré mali niečo spoločné zo sexom.
Ježiš ako milosrdný prostredník, radostný posol Božej lásky a odpustenia, darca nezaslúženej spásy skrze vieru bol zatlačený do zeme vynárajúcim sa asketickým „bohom", ktorý nenávidel sex a potreboval ľudské utrpenie. Posolstvo zatratenia postupne vytlačilo radostnú zvesť. Z dobových záznamov je známe, že sa verilo, že „len jeden z milióna môže dúfať, že uzrie nebo." Veľmi populárne vysvetlenie Ježišovej inkarnácie bolo, že Boh, alebo Archanjel Gabriel oplodnil Pannu Máriu cez ucho, alebo pomocou trubice a špeciálnej pary. (Taylor, 1970: 62). Jedna ranná rytina zobrazuje semeno ktoré vychádza z Božích úst a vstupuje do trubice, ktorá vedie pod Márinu sukňu. Keď už bola Mária tehotná, boli askéti nútení takto vysvetlovať spôsob, akým bol Ježiš počatý bez toho, aby sa niekto dotkol Márinej „oblasti hanby". Niektorí dokonca tvrdili, že Ježiš sa narodil z jej prsníka, alebo pupku.
Gnostici verili, že Ježiš sa nenarodil vôbec, jednoducho zostúpil z nebies vo svojej forme, čím sa vyhli riešeniu tejto pálčivej otázky. Záznamy z nového Zákona hovoriace o Ježišovich súrodencoch, boli vysvetlované ako jeho príbuzdní a nie pokrvní súrodenci. (Mt 12:46 ; 13:55 ; Mk 3:31 ; Lk 8:19 ; Jn 2:12 ; Sk 1:14.) Mária nemohla byť prezentovaná ako matka daľších detí, pretože by musela mať sexuálny vzťah po tom ako sa narodil Ježiš, čo by posunulo manželstvo, sex a rodičovstvo na rovnakú úroveň s celibátom. A to jednoducho klérus nemohol pripustiť.
Stavanie rímskej tradície na nepoškvrnených pannách začalo naberať nové formy v podobe rozšírenia ženských kláštorov. Všetky panny boli vnímané ako „Kristove nevesty", takže ktokoľvek kto narušil panenstvo dievčaťa bolo to vnímané ako prečin proti Kristovi samotnému. Panenstvo bolo vnímané tak nadradeno, že dokonca manželom bolo odporúčané aby sa vyhýbali sexu a snažili sa „žiť čisto".
Svätý Jerom povedal: „Súhlasím s manželstvom, ale len preto, že mi produkuje panny.". Skutočným „hriechom" sexu nebol teda prokreačný akt, aj keď bol vnímaný ako niečo hnusné, ale skúsenosť sexuálneho potešenia, ktoré bolo hlavným zdrojom hriechu. Mnohí teda presadzovali to, aby dokonca manželský sex bol obmedzený na prokreáciu a bol čo najmenej príjemný. Boli vyrábané bariéry z hrubej zvieracej kože ktoré mali v sebe dieru, čo spôsobovalo absolútny nekomfort a minimálny telesný kontakt dvojice. Toto a podobné zariadenia zrejme znižovali závažnosť hriechu tým ,že zredukovali pocit potešenia. Svätý Pavol nikdy podobné chápanie nepresadzoval. Dokonca nástojil na tom, aby si manželia vzájomne neodopierali sexuálne práva, pretože sa vzájomne potrebujú a patria si navzájom. (1 Kor 7:4,5)
Celá táto fóbia zo sexuality nemá žiadne kresťanské ani židovské korene. Biblia nikde neučí takýto postoj k potešeniam sexuality, ale boli to pohanskí učitelia, a nekresťanský filozofovia ako Senca Mladší a Musoinus Rufus a stoický súčasníci Ježiša. A prvý bol grécky stoik Atremidorous, a nie kresťanskí misionári, ktorý učil že jediná morálne akceptovateľná poloha pri sexe je mužská dominancia z tváre do tváre. (Francoeur: The Religious Suppression of Eros).
Nemanželský sex
Tóra ani rabíni, ktorí boli súčasníci Ježiša nezakazovali predmanželský sex ako prečin proti morálke, z čoho vyplýva, že označenie „porneia" = smilstvo, označovalo kultový sex s prostitútkami, cudzoložstvo a iné promiskuitné vzťahy. (Brundage 1987: 58).
Berúc do úvahy sexuálne slobody, ktoré prvotná cirkev obsahovala, a na ktoré reagoval aj sv. Pavol pokarhaním Korintskej cirkvi, boli hlásenia o smilstve a incestoch dosť časté. (1 Kor 5:1)
Pavlov konzervatizmus v týchto otázkach nemá základy len v jeho farizejskom prostredí v ktorom vyrastal, ale taktiež vo fakte, že väčšina jeho gréckych a ázijských konvertitov vyšli z kultúr, v ktorých mužská a ženská chrámová prostitúcia boli vnímané ako vážené a ctené profesie. Používanie Pavlových citácií týkajúcich sa sexuality vytrhnutých z kontextu doby a kultúry, tak ako to robia mnohí konzervatívni kresťania je v priamom rozpore nielen z históriou, ale aj cetrálnou správou Pavla v jeho epištolách.
"Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona tým, že sa za nás stal kliatbou.." (Gal 3, 13) "Zotrel dlžobný úpis, ktorý bol svojimi nariadeniami proti nám a prekážal nám, a odstránil ho tým, že ho pribil na kríž." Kol 2:14
Nárast potláčania sexuality
„Agapé", alebo „hody lásky" boli stretnutia kresťanov, kedy sa všetci spoločne stretli, a bohatí sa delili s chudobnými na špeciálnom zhromaždení, ktoré bolo usporiadané kvôli zábave, pohosteniu a spoločenstvu. Kartágsky koncil ale v roku 379 potlačil a tvrdo odsúdil „hody lásky".
Tieto „hody lásky" boli už zrejme pre vládnucich celibátnikov príliž „dotykové", keďže sa na tomto koncile rozhodlo o tvrdých usmerneniach a potlačení akýchkoľvek intímnych prejavov v zhromaždeniach s výnimkou bozku kňaza. (Taylor, 1970: 262).
V úplnych začiatkoch boli kresťania známi pre svoju lásku, hrejivé a všeobíjmajúce pozdravy. Zákaz akýchkoľvek fyzických kontaktov a vyjadrení bol chorým prejavom askétov vládnuceho kléru. Dnes vieme, že len obyčajný dotyk druhého človeka je príjemný. Jeho dotkyk s našou pokožkou spôsobí vylúčenie endorfínov, ktoré svojim spôsobom fungujú ako anestetikum. Sme stvorení pre potrebu dotyku. Malé deti ktorým je odopretý dotyk nerastú, nespia dobre a nejedia. Nevyvinú sa intelektuálne ani emocionálne. Dotyk je nevyhnutnou súčasťou zdravej formácie našeho života a zakazovať ho, spôsobilo mnohé škody na duši i na tele. (Gudorf, 1994: 103).
Všetka sexualita ktorá bola takto potláčaná sa skôr či neskôr objavila v desivých praktikách. Mnoho týchto praktík bolo dokonca povýšených do hodnosti kresťanských cností a nábožností, ako napríklad pravidelné sebapoškodzovanie kajúcnikov a kňazov, sebamrzačenie, kastrácie, sexuálna posadnutosť ktorá sa pravidelne týkala Márie a Ježiša, sadomasochistické správanie, hon čarodejníc, náboženské masakre a mnoho daľších.
Nikto nikdy neodmeria psychické útrapy a úzkosti spôsobované kresťanským veriacim po celé storočia tým, že nainfikovali ich mysle božskými a nemennými pravdami o tom, že každý kúsok ich tela je ich vlastným nepriateľom. Boli večne prenasledovaní strachom z pekelných ohňov a týmto prežívaním dokonca trpeli už tu na tomto svete. (Davies, 1984: 184).
Zatiaľčo Biblia ponúka zdravý pohľad na telo aj sexualitu, inštitucionálne náboženstvá chcú vidieť tieto veci ako zlé a skazené. Deti sa neučia ako pristupovať k svojmu telu. Je to niečo temné a skryté. (Rev. Richard D. Dobbins cited by Session Steps, 1988: 3, Section A).
Snaha o zmenu
Do očí bijúce rozdiely medzi anti-sexuálnou verziou kresťanstva a pôvodným Božím plánom týkajúcim sa sexality, ktorý sa nachádza aj v Písme neboli bohužial nikdy zmazané. Mnoho mužov a žien v histórií cirkvi sa snažilo a zápasilo inšpiráciou z Písma odstrániť kruté a nebiblické jarmo sexuálnej represie, ktorá spočívala na ramenách ich bratov a sestier.
Peter Abelard (1079-1142), jeden z popredných stredovekých teológov, otvorene vystupoval proti tomuto aniti-sexuálnemu systému.
Abelard píše:
"Nijaké telesné potešenie nemôže byť považované za hriech, a takisto nemôže niekto cítiť vinu za potešenie, ktoré nevyhnutne preživa. Od prvého dňa nášho stvorenia keď človek žil bez hriechu v raji, sexuálne spojenie a výborné jedlá boli prirodzene spojené s potešením. Sám Boh ustanovil tento princíp."Abelardove názory samozrejme skončili utlačené a zabudnuté ignoranciou a tvrdým nezáujmom o zmenu, kedže systém predsa funguje už stovky rokov prečo by sa mal zmeniť? Abelard bol neskôr násilne vykastrovaný strýkom Heloisi, s ktorou mal pomer. Heloisin strýko Fulbert bol hlavný kanoník Katedrály Notre Dame.
Tragický osud Abelarda odzrkadluje voľbu medzi životom tela a životom duše. ktorú boli kresťania nútení spraviť. Zúrivosť, ktorú vyvolal Abelard vo fanatickom kňazovi Fulberovi, je pozorovateľná svojím spôsobom ešte dnes, keď muži a ženy cirkvi kladú otázky ohladne nebiblických a antisexuálnych predsudkov, ktoré kresťanstvo zdedilo asketickým hnutím pred šesťnástimi storočiami.
Sv. Tomáš Akvinsk bol po sv. Augustínovi druhým najsilnejšim piliérom cirkvi, ktorý ovplyvnil, formoval, a formuje kresťanské chápanie sexuality. V 14. storočí cirkev stihla schovať pod sodómiu skutky ako masturbáciu, orálny sex, všetky nevyhovujúce polohy a dokonca druhú svatbu starým vdovám a vdovcom.(Brundage 88-100) Sv. Tomáš tento zoznam ešte rozšíril o lesbický sex a každý sex, kedy žena nebola v submisívnej podriadenej polohe.
Zarážajúce je na jednej strane neustálne rozširovanie zákazov týkajúcich sa sexuálneho života ľudí do najmenšich podrobností, a na druhej strane tichá a pokrytecká tolerancia prostitúcie, ktorú nechala cirkev bez povšimnutia rozkvitať. Verilo sa, že prostí muži potrebovali vybiť svoje sexuálne napätie, lebo inak by páchali homosexualitu, cudzoložstvo a znásilenia. Katolícka cirkev a Tomáš Akvinský videli prostitúciu ako "nevyhnutné zlo".
Tomáš taktiež navrhoval, aby tresty spojené s cudzoložstvom boli pre ženy prísnejšie ako pre mužov(Jefry Richards, Sex,Dissidence,Damnation). Medzi Tomášove perly patrí taktiež záver, že vznik ženy je spôsobený chybou v mužskom semene, alebo chybným materiálom, ktorý poskytuje žena. (Summa Theologica, 1, qu. 92, art 1, ad 1. ) Tomáš daľej cituje: "narodenie ženy je len daľšou nehodou, tako ako keď sa narodí príšera."(Veritate 5, 9, d. 9.)
Tomáš je nasiaknutý Augustínovým učením skrz naskrz. Nielenže je preňho teologickým majstrom, ale nazerá na Augustína ako na muža, ktorého analýzy nesú zo sebou svedectvo osobných skúseností. Akvinský, tisíc rokov po Augustínovi vo všetkej svojej múdrosti nedokázal prehliadnuť omyl. Zrejme si nikdy neuvedomil, že Augustín bol v otázkach sexuality veľmi nevyvážený a neobjektívne ovplyvnený svojim individuálnym pocitom viny z vlasného hriechu, ktorý univerzálne aplikoval na celé ľudstvo.
Hlasy nesúhlasu
Až do dvadsiateho storočia, väčšina kresťanstva a celého Západného sveta prezentovala vyše 2000 rokov asexuálnu, asketickú spiritualitu, v ktorej matéria a hlavne sexualita boli podozrivé, ak nie priamo hriešne. Súčasné prehodnotenie tradície predpokladá že:
1) Telesné skúsenosti môžu odhaliť skúsenosti duchovné.
2) Citovosť aj racionalita sú nedoddeliteľná súčasť kresťanskej lásky.
3) Kresťanská láska tu nie je preto aby zväzovala samostatných jedincov, ale je tu ako správna forma spojenia medzi bytosťami, ktoré sa stávajú ľudskými osobami vo vzťahu.
4) Skúsenosť telesného potešenia je dôležitá vo vytváraní schopnosti veriť a milovať ostatných, nevynímajúc Boha. (Gudorf, 1994: 217-218).
Matthew Fox je dominikánsky kňaz, zakladateľ „Institute in Culture and Creation Spirituality" na Univerzite „Holy Names" v Oaklande. Za prehalsovanie statí, ktoré sú písané vyššie, bol „oficiálne umlčaný" na konci roku 1988 svojou cirkvou na obdobie jedného roka. Spomenúc Martina Luthera a ostatných, ktorý sa zasadzovali za reformu, Fox ironicky citoval: „ Umlčovanie prorockých a progresívnych hlasov na účte Katolíckej Cirkvi nie je vôbec pôsobivý." (op. cit., 205).
Fox kritizuje cirkevnú posadnutosť sexom, hriechom a celibátom, a preferuje rozprávať o Bohu ako o zmyselnosti a o Ježišovi ako o pozemskom senzualistovi. Priamym spojením „dedičného hriechu" so sexuálnym spojením iniciovaným Evou pod vlivom satana, otvotili teológovia 2.-4. storočia dvere negatívnemu prístupu k sexu a ženám. Keby mal Fox jedným slovom zhrnút, čo ho naučilo jeho náboženstvo ohľadne vlastnej sexuality jeho odpoveď by znela „potlačenie". Žiaľbohu toto nie je skúsenosť jedného kňaza, ale tiež tisícov a tisícov veriacich. Západná cirkev tým, že stále pokračuje v duchu sv. Augustína, jednoducho potláča základný fakt, a to ten, že sme sexuálne, a zmyselné stvorenia. Odkaz cirkvi sa vyníma spôsobom: „Nebyť tej sexuality, konečne by sme sa mohli zaoberať dôležitými otázkami viery."
Bibliografia
Fox, Matthew
The Coming of the Cosmic Christ. Harper & Row, San Francisco, 1988.
Taylor, G. Rattray
Sex in History: The Story of Society's Changing Attitudes to Sex Throughout the Ages. The Vanguard Press, Inc.,New York, 1970.
Brundage, James A.
Law, Sex, and Christian Society in Medieval Society. University of Chicago Press, Chicago and London, 1987.
Francoeur, Robert T.
The Religious Suppression of Eros.
Gudorf, Christine E. Body, Sex, and Pleasure: Reconstructing Christian Sexual Ethics. The Pilgrim Press, Cleveland, Ohio, 1994.
Davies, Nigel
The Rampant God: Eros Throughout the World. William Morrow and Company, Inc., New York, 1984.
Sherrard, Philip
Christianity and Eros: Essays on the Theme of Sex and Love. SPCK Holy Trinity Church, London, 1976.
