Túto tému, neobyčajne príťažlivú a desivú zároveň obklopuje tak silná aura, že v konečnom dôsledku musíme mať dočinenie s určitou dimenziou posvätnosti. Bohužiaľ naša telesnosť je ale to posledné miesto, kde by sme očakávali, alebo hľadali Boha.
Bohužiaľ veľká časť cirkevnej tradície skončila v pasci negatívneho a zbytočného zaujatia vinou a telom, zatiaľčo hlavné témy evanjelia a milosti zostávajú stranou. Výsledkom čoho je upätosť a potlačovanie telesnosti, ktorej by sa ale správne malo hovoriť posvätnosť ako som na začiatku spomínal. Tento stav je najväčším triumfom nad slobodou ktorú hlása evanjelium.
Pokiaľ neprijmeme skutočnosť, že Boh navždy uspôsobil ľudské telo ako privilegované miesto stretávania Boha a človeka, nikdy nebudeme schpní zdravo pochopiť vtelenie. Dualizmu, mystifikácie a gnosticizmu sme už zažili dosť.
Boh sa stal telom slobodne, a ja som tiež telom. Je to moje jediné „ja" ktoré poznám. Čomu sa rozhodol dôverovať Boh, tomu chcem prirodzene dôverovať aj ja. Toto je cesta múdrosti, ktorá vôbec neznamená dekadenciu, ktorej sa mnohí toľko obávajú.
Teilhard de Chardin to dobre vystihol keď povedal: „Snaha vyhnúť sa hriechu pre nás začala byť dôležitejšia než skutočnosť, že vo svojom tele nosíme príbytok pre Boha."
V tomto svete neexistuje nič čisto svetské a nič čisto posvätné. Je to ilúzia do ktorej sa chytajú mnohí. Existuje iba správny a nesprávny smer. A musíme priznať, že v našom živote sa vyskytujú oba tieto smery. A práve z tohto tvorivého napätia naša duchovná cesta získava silu.
Základnou a univerzálnou pravdou je to, že to čím sme je chránené telesnou schránkou. Máme radi, ba priam potrebujeme ľudský dotyk, aby sme si pripomenuli, že žijeme a že druhému na nás záleží, ako sa to ukázalo aj štúdiom symptónov pri nedostatku materinskej lásky ktoré skúmal Obuchowski a ktorého výsledkom boli stavy zúfalstva a strnulosti pri absencii dotykov.
Zaujímavé je že väčšina "primitývnych" kultúr si toto uvedomila spontánne, zatiaľčo produktom civilizácie bolo zväčša popieranie sexuality a jej tabuizácia, ktorá nás mala chániť pred jej mocou.
Ale človek, ktorý dovolil, že bude rásť, robiť chyby, bude mať dôveru v samého seba a bude sa meniť, urobí daľšie chyby a dostane sa mu daľších milostí, a zažije tak hlbokú podstatu prijatia ľudského I božského. Takýto ľudia budú stále schopný hlbšieho spojenia a nenechajú sa zotročiť jeho prchavými rituálmi.
A práve kresťanská tradícia bola k tomuto aspektu slobody slepá. Ak je nejaký spoločný tieň nad kresťanstvom, tak je to práve odopretie pozitívnej stránky ľudskej sexuality. Je krutou iróniu, že práve náboženstvo, ktoré verí, že Boh na seba vzal ľudské telo, malo k ľudskému telu tak skalopevne záporný prístup.
„NIE" voči sexualite nie je vôbec cesta múdrosti. A v súčasnej dobe najlepšie vidíme plody tohto potlačovania telesnosti. Väčšina západného sveta opustila cirkev a hľadá múdrosť inde. A ľudia v cirkvi sa musia pýtať sami seba, či nepatria k rodičom, ktorý ich poslali preč, pretože domov neposkytoval nič dôveryhodného a životodárneho.
Kresťanská tradícia bola vždy gnostická, až príliž spirituálna a metafyzická.Prednosť mali filozofické spory o abstraktné teologické otázky. Poskytujeme rigídne, rozumové oddôvodnenia biblických sľubov Božej prítomnosti a spásy. Nikdy sme však nespojila pravdu svojich teórií so skutočným životom. Boli sme príliž zaujatí ovládaním ducha, namiesto toho aby sa ním nechali viesť.
A dnes sa západná civilizácia nachádza v sexuálnej vzbure, nie je schopná pochopiť a tvorivo využiť citový život a prehnane idealizuje všetko materiálne, a to práve preto, že západná cirkev nedokázala odovzdať svetu, čo dal svetu Boh v Ježišovi - vtelenie a zjednotenie.
Cirkev bola obeťou dejín rovnako ako jej spolutvorkyňou a kresťanstvo odmieta zatvrdnuto priznať, že je historické a ľudské. Odmieta uznať, že sa vezie na voze ľudskej kultúry a je jej zajatcom. Možno preto tak vystupuje proti nej ,ale tým sa jej darí klamať len samú seba.
Bohužiaľ sa zdá, že to, čo popierame a potlačujeme nás v skutočnosti formuje. Odmietli sme s našou sexualitou viesť dialóg, počúvať ju a vnímať ju pozitívne. A dnes už pomaly nie sme schpný vidieť na nej niečo pozitívne. Straší nás tieň, do ktorého sme ju zahnali.
Fascinujú nás absolútne pravdy a jasné odpovede. Bojíme sa nejasnosti, dvojznačnosti a paradoxu. Chceme istotu, na ktorú sa vždy môžeme spoľahnúť. Chceme takmer všetko, len nie cestu hľadania, skúšky a omyly.
Všetko ľudské a stvorené sa má relativizovať a uviesť do harmonickej rovnováhy. To sa týka aj našich vzťahov s druhými, našich sexuálnych tabu, našich telesných radostí a dokonca našich individuálnych práv na štastie.
Múdrosť spočíva v tom, že nech Boh robí čokoľvek, rozhodne to presahuje spoločenské tabu, kultúrou dané obavy a prechodné nálady.
Jediný biblický príkaz, na ktorom konečne záleží, je napodobňovať Božiu lásku k nám. Ak sa nám to zdá nenáročné a liberálne, možno to znamená, že sme nikdy nemilovali naplno. Nikdy sme nenechali prejsť lásku cez všetky jej štádia, osamelosť a očisťovanie.
Božia vášeň stvorila našu vášeň. Našou najhlbšou a nezlomnou túžbou je vrátiť sa tam, kde všetko tvorí jednotu. Ak sa bojíme sexuality, bojíme sa Boha.
K väčšine myšlienok ma inšpirovali diela a tvorba Richarda Rohra.
