Celá otázka okolo homosexuality je stále pálčivou oblasťou či si to priznáme, alebo nie. Naša spoločnosť jednoducho ešte nevie niektoré javy správnym spôsobom spracovať. Ja vnímam chyby na oboch stranách táborov, ktoré sa pohybujú na hraniciach extrémov. Homosexuálni aktivisti robia veľkú chybu keď oficiálne prehlasujú, že ich orientácia je geneticky daná a vedecky dokázaná. Vo vede je to skôr priestorom neistoty aj keď to nie je vylúčiteľné. Každopádne šírenie tohto posolstva s vehementnou istotou vyvoláva v mnohých protichodné reakcie. Rovnako druhý tábor často presadzuje názor, že homosexualita je jednoducho ako choroba, ktorú treba liečiť, amputovať, ako nádor. Samozrejme je to pre mnohých homosexuálov pobúrením a urážkou, hlavne keď sa vie o mnohých pokusoch liečenia so smutným koncom. Myslím, že by bolo vhodné v oboch táboroch uznať istú nevedomosť danej problematiky, a priznať jednak danosť tejto orientácie, ktorá často vzniká v prenatálnom vývoji v dôsledku nesprávneho pôsobenia hormónov, ale rovnako nezatracovať prípady, kedy vznikla spolupôsobením sociálneho prostredia, výchovy a rodiny.
Ja osobne nechápem jednej veci. A to strachu a panike, ktorá sa šíri s posolstvom, že by povolili registrované partnerstvo a adopciu detí. V čom je uzákonenie týchto veci hrozbou majoritnej spoločnosti? Ako legálne partnerstvá ohrozia heterosexuálov? To sa akože začne šíriť? Ľudia sa začnú meniť na homosexuálov? A môže byť niečo horšie ako fakt, že viac ako 50 percent detí vychovaných v detských domovoch skončia ako kriminálnici? Je jasné, že ideálom je rodina s obrazmi oboch pohlaví, ale je neporovnateľne lepšie byť vychovaný s ľuďmi, ktorí dajú deťom lásku aj keď sú rovnakého pohlavia ako zostať v detskom domove. Opatrovateľky nikdy nenahradia skutočnú rodinu čo je vidno aj v dôsledkoch. Prečo nikto nekričí proti výchove detí v rozvedených rodinách, kde je situácia ešte horšia, keďže dieťa prežije jednak traumu oddelenia a jednak dostáva výchovu len od jedného vzoru pohlavia? Nechápem ako majoritná väčšina môže mať strach zo skupinovej menšiny. Homosexualita nie je choroba ktorá sa rozširuje, ale fakt, ktorý rovnako ako v zvieracej ríši, je prítomný aj v tej našej a kým je tu ľudstvo, tak tu aj zostane.
Zastávam sa slušných ľudí bez rozdielu sexuálnej orientácie. Pokiaľ ide o exhibicionizmus a obnažovanie homosexuálov nesúhlasím s ním rovnako ako s exhibicionizmom heterosexuálov. Rovnako neschvaľujem promiskuitu homosexuálov takým istým spôsobom ako promiskuitu heterosexuálov. Pohlavným chorobám je jedno cez koho sa šíria. Nesúhlasím s homosexualitou ako experimentom, ktorý znudený muž vyskúša, lebo ženy ho už nebavia. Zastávam sa tých homosexuálov, ktorý svoj život žijú slušne a statočne, rovnako ako mnohí občania našej spoločnosti. PRIDE mal pritiahnuť pozornosť a vyvolať diskusiu. Mal to byť pochod slušných ľudí, ktorý chcú zmeniť niečo, čo je pre ich život dôležité. Tábory oponentov jasne ukázali, že sú tu stále predsudky a nenávisť, ktorú títo ľudia vzbudzujú.
Kľudne si priznám, že aj ja nesiem v sebe istý spôsob homofóbie v tom, že mi príde istým spôsobom nevoľno, keď vidím bozkávať sa dvoch mužov, ale viem že to je môj osobný problém, kvôli ktorému nemôžem hodnotiť týchto ľudí. Rovnako nepríjemné môže byť homosexuálovi predstava bozkávania zo ženou. Tak ako sa nezmením ja, sa prirodzeným spôsobom nezmení ani on. Ani to od neho nepožadujem tak, ako to nikto nepožaduje odo mňa. Ľudia nebojte sa, ono to nie je nákazlivé.
